PREDTÝM, NEŽ PÔJDEŠ…

V skúšobnej kabínke si nešikovne rozopínam gombíky na svetri. Rozväzujem tenisky a vyzliekam si rifle. Len v spodnej bielizni sa na seba na okamih zadívam do zrkadla. Aj keď každý večer od únavy padám do postele a spím celkom dobre, vpadnutej tvári dominujú veľké tmavé kruhy pod očami. Celý život patrím skôr do kategórie „mušej“ váhy, no pri tomto pohľade je evidentné, že po takmer troch týždňoch od jej smrti som len kosť a koža. Zľahka si prejdem po vystúpených kľúčnych kostiach, narýchlo uhladím rozstrapatené vlasy a radšej uhnem pohľadom. Trasúcimi sa rukami z ramienok vešiaka opatrne skladám biele sako s pelerínou. Myslím si, že sa bude dokonale hodiť k bielym dlhým pukovým nohaviciam a jednoduchým lodičkám, ktoré som vybrala. Obliekam si najskôr bielu blúzku, hladký satén ma pohladí. Sako, nohavice, topánky. O malú chvíľu už stojím pred zrkadlom celá v bielom. Za normálnych okolností by som teraz zakričala: „Mami, tu si? Môžeš sa na mňa prísť pozrieť, či mi to sedí?“ Na to by som spoza závesu vystrčila hlavu a čakala, kým sa ukáže mama. Smiali sme sa, že sme ako dve surikaty. Za normálnych okolností by sme si jedna druhú premerali a zhodnotili si navzájom vybrané kúsky. Nakupovanie bolo pre nás, ako pre množstvo ďalších mám a ich dcér, jedným z našich obľúbených dievčenských rituálov. Keďže sme mali rovnakú veľkosť, častokrát sme si veci aj vymieňali a požičiavali – akoby sme boli najlepšie priateľky, nie matka s dcérou. Za normálnych okolností by sme asi obe boli v čiernej, to bola naša obľúbená farba. Teraz tu však stojím úplne sama. Na seba si skúšam rôzne kombinácie oblečenia a snažím sa odhadnúť ako by jej sadli. Veci, ktoré bude mať o pár dní na sebe v rakve. Veci, ktoré s ňou už zostanú navždy. Aj keď sa mi chce kričať, tentokrát nie je na koho. Najradšej by som si zodrala hlasivky – tak silno by som kričala. No tá, ktorá chcem, aby ma počula, by mi neodpovedala. A ten, ktorý by si všetok môj krik a zlosť zaslúžil…tomu je to jedno. Necíti výčitky. Nič z toho sa nezdá normálne. Bielu som vybrala preto, pretože je pre mňa symbolom nového začiatku. Tak ju totiž chcem vidieť. Nespútanú nikým a ničím. Slobodnú. Už nemusí riešiť starosti a krutosť tohto sveta – už nepatrí nikomu, len sebe samej.
Maskérka zosnulých z Marianum, Klaudia, ma upozornila na riziká, ktoré so sebou oblečenie bielej farby počas poslednej rozlúčky nesie. Vysvetlila som jej, že je to pre mňa veľmi dôležité. Že práve tak ju vidím a musí to tak byť. Klaudiu som ešte nevidela, no odkedy je mama späť na Slovensku, voláme si v priemere tak 2-3 krát denne. Klaudia so zosnulými pred ich poslednou rozlúčkou trávi celé hodiny. Neraz s nimi aktívne pracuje aj viac ako 16 hodín. Pripravuje ich na moment, kedy sa naposledy stretnú so svojimi najbližšími. Chvíľu, ktorá ich blízkym zostane v spomienkach už navždy. Jej prístup, priam posvätná úcta, ktorú k svojim „klientom“ chová, empatia a láskavosť z nej sršia na míle ďaleko. Skryté za občas drsným slovníkom, no cítite ich každou bunkou svojho tela. Už po prvom rozhovore s ňou, som tak nejak cítila, že sme si podobné. Možno určitým zvláštnym spôsobom spriaznené. Okamžite som mala pocit, akoby som ju poznala snáď celý život a pri ako jednej z mála ľudí, ktorí mi po maminej strate prišli do života, som hneď podvedome vedela, že jej môžem dôverovať.
Už po našom prvom rozhovore som si o nej a o jej práci začala zisťovať viac informácií. Po nociach som googlila, ako taká úprava vizáže zosnulých vlastne vyzerá, najskôr najmä pre bližšiu predstavu, čo moju mamu čaká. Neskôr už aj zo zaujímavosti. Zistila som, že na Slovensku patrí Klaudia k úplnej špičke v oblasti balzamovania, a že je to doslova celá veda. Vedeli ste, že odborne vykonané balzamovanie dokáže obnoviť výzor zosnulého aj v tých najkomplikovanejších prípadoch? Skúsení balzamovači vedia napríklad rekonštruovať tváre obetí strelných zranení či prinavrátiť stav, štruktúru a farbu, dokonca aj spálenej či inak poškodenej pokožky? Odvetvie sa v tomto smere posunulo zásadne vpred a už dávno neplatí, že pohľad na zosnulého musí byť traumatizujúci či neznesiteľný v dôsledku podcenenia starostlivosti zo strany pracovníkov pohrebníctiev, ako tomu častokrát bývalo/býva, najmä vo vzdialenejších regiónoch Slovenska. Vďaka balzamovaniu je možné stráviť s pozostalým posledných pár chvíľ osamote aj v prípadoch, kedy už od úmrtia, napríklad, ubehol dlhší čas. Bez neho by to už možné, žiaľ, nebolo. To bol aj prípad mňa a mojej mamy.
„Chcete ju pred obradom vidieť?“ opýtala sa ma na rovinu Klaudia.
„Samozrejme, ja…ju potrebujem vidieť,“ vyhŕkla som takmer okamžite. „Už som ju videla pred skoro troma týždňami v Taliansku. Viem, čo mám čakať, som na to pripravená, zvládnem to,“ hrnuli sa zo mňa slová, akoby som Klaudiu aj samú seba chcela presvedčiť, že to naozaj dám.
„Viete, pýtam sa len preto, pretože od 10. mája už uplynulo dosť času. To, čo ste videli týždeň potom v márnici…už nebude ten istý pohľad, ktorý uvidíte pred pohrebom. Samozrejme, všetky úkony, ktoré vykonám, výsledku veľmi pomôžu, ale musíte vedieť, že ten pohľad už bude iný. A zostane s vami už navždy. Z tohto dôvodu by ste to mali urobiť len pokiaľ to tak vnútorne skutočne cítite, nemali by ste sa do toho nútiť,“ vysvetľovala mi vtedy a jej drsný prejav akoby zvláštne zmäkol.
„Áno. Chcem ju vidieť. Musím jej povedať všetky veci, ktoré som nestihla,“ odpovedám.
„V poriadku. O všetko sa postarám, nebojte sa. Budem s ňou pracovať najbližšie dni, tak, aby všetky prípravky pôsobili dostatočne dlho. Odhadujem to celkovo na približne 14 hodín, nebude to jednoduché, ale zvládneme to. Klaudia mi tiež vysvetlila, že kým ona bude robiť to, čo vie najlepšie, ja sa mám postarať o oblečenie. Poradila to, čo radí všetkým pozostalým. Hľadať oblečenie s dlhými rukávmi, zahaľujúce nohy. Topánky sa väčšinou neobúvajú, len sa priložia k nohám zosnulého. Netreba zabudnúť ani na šatku na krk či rukavičky.
Ako som sa tak pozerala do zrkadla, odetá celá v bielom, vedela som, že ona je jediný človek, ktorý mi v tejto situácii môže poradiť tak, ako by mi kedysi radila mne. Načiahla som sa po telefón, odfotila biely outfit. „Dobrý deň, pani Vartíková. Neviem, kto iný by mi v tomto prípade mohol pomôcť. Čo myslíte, bude toto vyzerať pekne?“, napísala som a stlačila odoslať.
Rukami kŕčovito zvieram šálku horúceho kamilkového čaju a neprítomne pozorujem, ako sa v nej pomaly rozpúšťa med. „Posledný mesiac pred odchodom do Talianska opakovane volala advokátom a pýtala sa ich, čo by nastalo v prípade, že by sa jej niečo stalo. Že by zomrela. Zakázala im povedať mi to. Musela tušiť, že sa niečo môže stať…Nedokázala som tomu zabrániť…a teraz je…mŕtva,“ povedala som a ukončila som tak zhruba polhodinový monológ, v rámci ktorého som sa snažila ozrejmiť všetky okolnosti dvom prakticky neznámym ženám oproti mne. Martina a Klaudia. Pohrebníčka a maskérka zosnulých. Až o niekoľko týždňov neskôr zistím, že sa to odborne volá „thanatopraktik“. No nezáleží na tom, Klaudia si na formality a škatuľkovaní nepotrpí. Pomaly som sa odvážila odlepiť oči od šálky, neistá si tým, či ma obe neoznačia za blázna. Mne samej ten príbeh pripadá šialený. Ako zo zlého psycho trileru. Takéto veci sa predsa v skutočnom živote nedejú, alebo áno? Dve ženy oproti mne vyzerajú byť zaskočené, je zjavné, že takýto bizarný príbeh pravdepodobne nečakali. Sú ako deň a noc – Martina, s ktorou som v Marianum riešila prevoz maminho tela a organizáciu pohrebu má svetlé vlasy opäť zapletené do dlhočizného, jej typického, vrkoča. Na sebe má farebnú bundu a pod ňou šál, no aj tak vidím, že jej je chladno. Na to, že je začiatok júna je nezvyčajne daždivo, veterno a zima. Oproti nej sedí Klaudia. Aj keď sme si za posledné dni volali už asi tak dvadsaťkrát, dnes ju vidím po prvý raz naživo. Od hlavy po päty je celá v čiernom. Čierna kožená bunda, masívne čierne čižmy s traktorovou podrážkou. Prsty na rukách jej zdobí prsteň v tvare lebky, dlhé havranie vlasy jej divoko povievajú vo vetre. Martina sa bez slova pozerá na Klaudiu, akoby ju očami prosila, nech prehovorí prvá. Úplne tomu rozumiem, za posledné tri týždne som takúto reakciu videla u mnohých, dokonca aj mne blízkych ľuďoch, ktorí si ten príbeh vypočuli po prvý raz.
Klaudia si opäť potiahne z cigarety, prenikavo sa na mňa zadíva svojimi čiernymi očami a hlasno vyfúkne: „Nemohlo to byť tak ako tvrdí. Nesedí to, ani keby sa na hlavu postavím. Musíte urobiť všetko pre to, aby ste to objasnili a zistili, kde je pravda,“ hovorí rázne. Napriek tomu, že mamu ani mňa nepozná, z jej hlasu počujem, že ju to svinstvo serie, zdá sa, že rovnako ako mňa.
„Urobím pre to všetko. Nedokážem žiť s pocitom, že okolnosti a všetky súvislosti, ktoré na jej smrti môžu mať podiel, nebudú riadne prešetrené. Že zabitie človeka, môže byť pre niekoho beztrestné. Aj keby mi to má zabrať celý zvyšok života…nenechám to tak pokiaľ nedocielim spravodlivosť. Ona by pre mňa urobila to isté, prevrátila by aj svet naruby. A ja pre ňu musím urobiť to isté,“ hovorím a cítim, že sa celá chvejem. Nikdy v živote by som si nemyslela, že sa raz ocitnem v takejto situácii. Že sa môj život zmení na kriminálku a boj o spravodlivosť. Že sa budem báť spať sama po tme. Že sa pri každodennom nočnom venčení psov budem raz na ulici obzerať za seba zakaždým keď započujem kroky, v strachu, že tam bude stáť on. Že si ma niekde počká a ublíži mi rovnako ako jej. V tejto chvíli som totiž po nej jediný človek na tomto svete, ktorý o ňom vie celú pravdu. Oči mi zase zvlhnú.
Klaudia vycíti moju nervozitu. Zapozerá sa mi na ruky. Potom si uvedomím, že sklenenú šálku pred sebou neustále kŕčovito zvieram, div nepraskne. Trasiem sa od zimy, strachu aj hnevu. Cítim sa ako troska. „Vy to zvládnete, vidím to na vás. Ostali ste tu, lebo si to musíte odsrať, ale pokiaľ je tu niekto, kto má gule to dať, ste to vy,“ povie Klaudia priamočiarosťou jej typickou. Je mi to sympatické, ľudí, ktorí hovoria to, čo si myslia a stoja si za svojimi názormi, si na tomto svete vážim najviac. Slová podpory ma trochu vzpružia. Pomrvím sa na stoličke a konečne si odpijem z čaju.
Ukážem na kožené puzdro na šaty: „Mám tu pre vás všetky veci na oblečenie, vyžehlené, pripravené,“ poviem. Skloním sa pod stôl a začnem sa prehrabávať aj v papierovej taške. „Je tu aj jej parfém, ktorý celý život používala, určite by ho chcela mať na sebe. Z tašky vyberiem obálku, otvorím ju a vyberiem kôpku fotografií. „Toto sú naše fotografie, spomienky na pekné dni. Aj fotky Lea a Luny – našich dvoch psíkov, ktorých milovala. Denne sme si posielali desiatky ich fotiek, vybrala som jej najobľúbenejšie. Nech ich má aspoň týmto spôsobom pri sebe. Mohli by ste jej ich dať, prosím?“ zatiaľ čo listujem fotkami z líca si utriem slzy. Potom sa načiahnem po malú papierovú krabičku. „Prosím, a tieto náušnice a náramok – mohli by ste jej ich dať? Kúpila som pre ňu aj pre seba rovnaké. Chcem, aby sme ich mali spoločné, navždy na sebe, ona aj ja. Nedáme ich dolu, jedna ani druhá,“ hovorím prosebne. Zaslzenými očami sa pozriem na Klaudiu a podávam jej krabičku, celá sa trasiem. Klaudiin drsný zovňajšok akoby v okamžiku zjemnel. Načiahne ruku a zoberie si krabičku k sebe. „Nebojte sa, postarám sa o ňu, ako o vlastnú,“ ubezpečí ma. Mám pocit, že v jej hlbokých očiach vidím slzy. Akoby ju to samu prekvapilo, rýchlo uhne pohľadom a opäť si potiahne z cigarety.
Keď sa už nič nezdá normálne
“Skúšam si rôzne kombinácie oblečenia a snažím sa odhadnúť, ako by jej sadli. Veci, ktoré bude mať o pár dní na sebe v rakve. Aj keď sa mi chce kričať, tentokrát nie je na koho. Najradšej by som si zodrala hlasivky – tak silno by som kričala. No tá, ktorá chcem, aby ma počula, by mi už neodpovedala.”
