KOĽKO STOJÍ SMRŤ?

Smrť – to nepopulárne slovo, pri ktorom väčšinu z nás prejde mráz po chrbte a chceme ho dostať čím skôr z hlavy. Či už sme mladí a či starí, všetci si ju podvedome držíme od tela. Ideálne čo najďalej a čo najdlhšie. Smrť je pre našu spoločnosť ešte stále tabu. Aj napriek tomu, že je súčasťou našich životov, nepripúšťame si, alebo si skôr nechceme pripustiť fakt, že je všadeprítomná. Čo tam po tom, že tragédií sú každý večer plné televízne noviny – vždy môžeme prepnúť. Pokiaľ sa to nestane nám, až tak sa nás to nedotýka. Je to úplne pochopiteľné, ešte donedávna som to vnímala rovnako.
Prvá myšlienka, ktorá mi 10. mája 2024 prebehla hlavou bola, že som sa s ňou pred odchodom nerozlúčila. Že si nepamätám na deň, kedy som ju vlastne naposledy objala. Alebo kedy by som jej len tak povedala: „Mami, ľúbim ťa a ďakujem za všetko, čo pre mňa robíš“. Nikto z nás takýto vývoj udalostí nepredpokladal. Mysleli sme si, že čas je neobmedzený. Čo by sa, preboha, mohlo stať? Veď si žijeme úplne obyčajným, nudným, životom. Žiaľ, tragédie, choroby, a ani smrť…si nevyberajú. Sú prirodzenou súčasťou našich životov, či sa nám to páči alebo nie. Prichádzajú potichu a bez varovania.
Niektoré veci predvídať a ani ovplyvniť nedokážeme, nech sa snažíme akokoľvek. Jediné, čo nám ostáva je „nejak“ sa s tým údelom popasovať, zmieriť a vyrovnať. Môže to trvať celé roky, možno aj celý život. Niet sa s tým kam ponáhľať… no dnes už viem, že je dôležité sa o to pokúšať a nepoľaviť. Prídu veľmi zlé dni. Potom ešte horšie. Potom také, kedy si poviete, že už ďalej nemôžete. A tie zas vystriedajú o čosi znesiteľnejšie obdobia. Potom aj dni, kedy sa usmejete. Pravdou však je, že prázdnota, ktorá po tragickej strate blízkeho prichádza, bude už vaším spoločníkom navždy. Je ťažké sa s tým zmieriť, spracovať všetky výčitky, ktoré máte, prijať fakt, že situáciu nezmeníte. Bude vás to stáť všetky sily, každý deň sa premôcť a proste sa donútiť „nejak“ fungovať. Nebudem hovoriť, že musíte. Je to len a len na vás. Ale chcem vás uistiť, že pokiaľ sa na to odhodláte, zvládnete to.
Je však veľa vecí, s ktorými sa objektívne zmieriť nedokážem, a ktoré boli aj hlavnými dôvodmi, pre ktoré vznikla Svetluna. Azda tým najzákladnejším je, že naša spoločnosť sa tvári, akoby smrť neexistovala. Pre autority je to len okrajová téma záujmu, ak vôbec. Niet sa čo čudovať, ide o negatívnu tému, ktorá vzbudzuje negatívne emócie, na čom sa len veľmi ťažko zbierajú voličské hlasy. Napriek tomu, že žijeme v 21. storočí a ako spoločnosť máme vybudované systémy už aj v tých najtriviálnejších oblastiach, na smrť, ako takú, ako aj s ňou súvisiace náležitosti, pripravení nie sme. Ba dokonca si dovolím tvrdiť, že ich (nielen) na Slovensku absolútne nezvládame. Neexistujú funkčné systémy štátnej podpory pre ohrozené skupiny. Neexistuje ani inštitúcia, ktorá by takýmto ľuďom poskytla pomoc.
To, že v časoch otvorených hraníc neexistujú medzinárodne platné pravidlá v oblasti repatriácií bolo pre mňa ako facka. Nikto neiniciuje snahu o odstránenie enormného množstva nadbytočnej byrokracie, chýbajú metodiky zhŕňajúce osvedčené postupy či digitalizované systémy, ktoré by jednotlivé krajiny únie a tretích štátov prepájali a zjednodušovali by medzi nimi výmenu informácií – ďalšia facka.
Zistenie, že spoločná iniciatíva krajín či organizácia, ktorá by sa komplexne sústredila na profesionalizáciu tejto oblasti, doposiaľ ani nikde na svete nevznikla, mi stále pripadá absurdné. Veľvyslanectvá a konzuláty sú častokrát vyťažené a v mnohých prípadoch samy nevedia, ako v prípade repatriácií s ohľadom na špecifiká jednotlivých prípadov postupovať. Rovnako tak majú do veľkej miery obmedzené kompetencie, a teda aj zviazané ruky. Negatívne dôsledky pritom pociťujú práve pozostalí, ktorí následne na svojich blízkych čakajú celé týždne, mesiace či roky. Tí, ktorí nemajú poistenie a ani úspory sa možno nedočkajú nikdy. Špecifická je aj nefunkčnosť systému v prípade vyšetrovania smrti v trestnoprávnej rovine, kedy je kooperácia medzi jednotlivými krajinami prakticky nulová. Výsledkom je, že aj na bežnú dokumentáciu či základné informácie o aktuálnom stave vyšetrovania a jeho záveroch čakajú slovenské úrady a pozostalí neraz aj celé roky. Spravodlivosť sa v mnohých trestných konaniach docieliť nikdy nepodarí – ľudia zodpovední za smrť vašich blízkych tak častokrát fungujú ďalej akoby sa nič nedialo, bez akejkoľvek sankcie či vyvodenia spravodlivých konsekvencií. Pripadá vám to v poriadku? Mne nie. Zrejme sa zhodneme, že jedno občianske združenie všetky problémy v tejto oblasti nevyrieši, no minimálne môže začať poukazovať na medzery, ktoré v tejto oblasti máme.
Samostatnou kapitolou je aj jazyková bariéra, ktorú v 21. storočí nemá zvládnutú ani Európska únia (EÚ). Pretrvávajúci laxný prístup k téme smrti spôsobuje, že legislatívne rámce na úrovni EÚ, medzinárodného práva i slovenských právnych noriem v oblasti repatriácií, pohrebníctva, poisťovníctva sú zastaralé, majú značné medzery. Nereflektujú ani na celospoločenský vývoj či demografiu. A na konci dňa ani na práva zosnulých a pozostalých, ktorí následne neraz zostávajú zaseknutí v slepých uličkách z ktorých prakticky niet cesty von.
Áno, hovorím aj o právach zosnulých. Už na tejto úrovni totiž ako spoločnosť zlyhávame. Organizácia, ktorá by sa komplexne zameriavala na dodržiavanie vysokých štandardov kvality, odbornosti a profesionality pri práci so zosnulými totiž neexistuje. V mnohých krajinách sveta, vrátane Slovenska, totiž neexistuje nič ako ochrana osobných údajov zosnulých vo vzťahu k pozostalým. V praxi tak dnes neexistuje žiadny systém kontroly nad tým, ako je s telami a pozostatkami zosnulých narábané, a ani funkčné predpisy, ktoré by tieto postupy stanovovali. Ide napríklad o to, kto, a akým spôsobom môže s telami zosnulých manipulovať, v akých podmienkach sú uchovávané od úmrtia až po pochovanie, akí ľudia k nim majú prístup a môžu si, napríklad, vyhotovovať ich fotografie a podobne.
Takýto neregulovaný priestor zároveň vytvára priestor pre rozmach šedej ekonomiky. Mnohí ľudia sa stali predmetom nečestného konania zo strany špekulantov, pofidérnych advokátskych kancelárií či pohrebníctiev, ktoré im na konci dňa naúčtovali aj úkony, ktoré v skutočnosti nikdy nevykonali, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia. Výzvy na zaplatenie stoviek, tisícov či desaťtisícov eur navyše neraz prichádzajú bez varovania. Zahraničné pohrebníctva argumentujú napríklad tým, že pokiaľ nezaplatíte, telo vám jednoducho nevydajú. Zahraniční advokáti zase šikovne využijú vašu neznalosť miestnej legislatívy a domáhajú sa odmeny, ktorá niekoľkonásobne prevyšuje všetko na čom ste sa dohodli. Opäť narážame na to, že neexistuje autorita či medzinárodná organizácia, ktorá by na takéto konanie verejne upozorňovala a ktorá by ho postihovala. V konečnom dôsledku si tak zo smrti každý „mrchožrút“ ukrojí na úkor zosnulého a pozostalých svoju časť. Žiaľ, iniciatíva, ktorej cieľom by bolo globálne uchopiť a profesionalizovať túto oblasť, priniesť určité kvalitatívne, ale aj etické štandardy, garantovať čestné, férové podmienky pre pozostalých, a následne dbať na ich dodržiavanie v praxi v čase mojej straty neexistovala.
Zásadným problémom je aj dĺžka trvania jednotlivých procesov súvisiacich s úmrtiami v zahraničí a na Slovensku. Digitalizované systémy, ktoré by uľahčili potrebný zber a následné spracovanie dát neexistujú. V 21. storočí si musíte všetky úrady doslova obehať po vlastných, opakovane vystáť všetky rady a originály dokumentov zasielať poštou tam, kam sa majú dostať. Na uvoľnenie tela na pochovanie po pitve pozostalí bežne čakajú aj celé týždne, a to aj napriek tomu, že v mnohých prípadoch ide o otázku jedného opečiatkovaného formulára, čo je absurdné. Rovnako tak pretrváva aj chaos v oblasti zberu a spracovania dát a štatistík o úmrtiach slovenských občanov. Údaje prezentovanými jednotlivými úradmi si odporujú a poskytujú nejednoznačné, protichodné, čísla. Prínos a následné vyhodnocovanie takýchto nepresných a skreslených údajov sú pritom otázne.
Hovoriť by sme mohli aj o kvalite služieb slovenského pohrebníctva a úrovni posledných rozlúčok či pohrebov na Slovensku, ktorá je v porovnaní s inými krajinami, žiaľ, žalostná. Naša krajina zásadným spôsobom zaostáva za krajinami ako sú Poľsko, Nemecko či Rakúsko. Tie patria dlhodobo k priekopníkom v tejto oblasti. Chýba dostatočná edukácia pracovníkov pohrebníctiev v oblasti komunikácie s pozostalými, častokrát absentuje aj dostatočná vedomosť o službách, ktoré pohrebníctvo poskytuje a aký výsledok od nich pozostalí môžu očakávať. Samostatnou kapitolou je úroveň pohrebníctiev v odľahlejších a menších regiónoch Slovenska, kde pozostalí častokrát poslednýkrát vidia svojich zosnulých blízkych v v podobe, ktorá nespĺňa vysokú kvalitu vykonaných úkonov.
V dobe, kedy sa v našej spoločnosti čoraz viac hovorí o témach v oblasti duševného zdravia a prevencie, je fenomén smrti a následného vysporiadavania sa so stratou a vzniknutými traumami ešte stále tabu. Každý sa so svojím údelom vyrovnáva po svojom, v súkromí, niektorí viac a iní menej sebadeštrukčným spôsobom. Širšia spoločnosť, ale ani blízke okolie pozostalých neraz nevie, ako s pozostalými komunikovať nezraňujúcim spôsobom a tak, častokrát nevedomky, okolie ešte väčšmi prehlbuje ich rany. Pozostalí častokrát nevedia, na koho sa v tejto oblasti obrátiť. Psychologické poradenstvo tak mnohí dohľadávajú na vlastnú päsť a služby odborníkov skúšajú formou „pokus, omyl“, čo môže byť nielen zdĺhavé a demotivačné, ale aj veľmi náročné po psychickej stránke.
Bez odvážnych ľudí, ktorí majú ochotu otvárať aj nepopulárne, a neraz aj komplikované témy, k akým smrť dozaista patrí, sa ako spoločnosť pohneme vpred len ťažko. Toto všetko sú veci, s ktorými sa zmieriť nedokážem. Nedokážem pred nimi zatvárať oči a tváriť sa, že tu nie sú. A chcem sa pokúsiť ich zmeniť k lepšiemu. V záujme všetkých ľudí, ktorí sa už za seba postaviť nemôžu, pretože nedokážem akceptovať fakt, že by mali byť už „len“ číslami. A rovnako aj v záujme všetkých ľudí, ktorí sa jedného dňa môžu ocitnúť v podobnej situácii ako ja, pretože skrátka nedokážem akceptovať ani predstavu, že by mali zažívať podobnú beznádej, ako som zažívala ja.
Začínam možno vojnu s veternými mlynmi, no predsa. Pretože keď dokáže jedna malá svetluška prehlušiť nekonečnú tmu, čo všetko môže dokázať človek, ktorý je odhodlaný zmeniť svet aspoň o trošku k lepšiemu?
Nedotýka sa nás to, kým sa nás to netýka…
“V praxi tak dnes neexistuje žiadny systém kontroly nad tým, ako je s telami a pozostatkami zosnulých narábané, a ani funkčné predpisy, ktoré by tieto postupy stanovovali.”
