POSLEDNÉ POHLADENIE I.

So Simonou sedíme na jednoduchej drevenej lavici. Aj keď je tesne po obede, chladná úzka miestnosť je napoly ponorená v šere. Čakáreň na fare. Vedľa nás sedí zhrbený starší pán, opiera sa o svoju barlu a zadúša sa kašľom. O malú chvíľu sa otvoria dvere, zjaví sa v nich vysoký mladý muž odetý v rúchu. Okolo neho vychádza muž a žena, celí v čiernom. Pravdepodobne sú tu z rovnakého dôvodu ako ja. Farár sa pozrie sa do čakárne: „Kto je ďalší na rade?“, opýta sa. Ja aj Simona sa postavíme. Farár nadvihne jedno obočie: „Obe? No, nech sa páči, sestry“, rukou naznačí, aby sme vošli dnu. Všetci traja sa usadíme za neveľký drevený stolík. Farár si narovná rúcho a prehovorí: „Ako vám môžem pomôcť?“
„Prišli sme vybaviť pohreb. Pre moju mamu,“ odpoviem.
„V akom ste vzťahu? Pozrie sa na mňa a potom na Simonu,“ spýta sa.
Otázka ma trošku zarazí, no vysvetlím mu, že sme kamarátky. Ja som dcéra zosnulej a Simona je moja, psychická opora. Pomáha mi s organizáciou pohrebu a všetkých potrebných záležitostí.
„Dobre. Budem teda potrebovať viac informácií o zosnulej,“ odvetí muž v rúchu zatiaľ čo prehľadáva kopu papierov. Vytiahne jeden konkrétny a posunie ho smerom ku mne. Formulár je plný okienok, ktoré je potrebné vypísať. Niektoré, ako meno a priezvisko zosnulej, rodné číslo, adresa trvalého bydliska, miesto a čas pohrebu sú vcelku bežné. Následne zodpovedám aj to, kedy a kde zosnulá zomrela, vybrané okolnosti úmrtia alebo či a do akej miery žila kresťanským/svätským životom. Farár je pomerne zhovorčivý, vysvetľuje mi všetky potrebné detaily a organizačné pokyny. Po vyplnení formulára sa natiahnem po dokumente, ktorý mám pri sebe v taške. Farárovi podávam vytlačené parte aj minútovník pohrebu s presne naplánovaným pohrebom, krok za pokrokom. Chcem, aby bolo všetko dokonale naplánované a zvládnuté. Odstrašujúce príbehy pohrebníkov, ktorí mi hovorili o nezvládnutých pohreboch a traumatizovaných pozostalých, z ktorých mi nabiehala husia koža, sú všetko, čomu sa chcem veľkým oblúkom vyhnúť.
„Mám tu pre vás vytlačené parte aj minútovník. Myslela som, že by to pre vás možno mohlo byť užitočné, keďže ešte pred obradom bude v miestnosti aj iný program,“ podávam papiere opatrne farárovi.
Dôkladne si oba dokumenty pozrie. „Obrad sestry Dodoni nebudem pravdepodobne slúžiť ja, službu v ten deň má iný brat. Ak môžem, parte aj minútovník mu odovzdám, ten však nemá takéto „exotické“ pohreby rád. Skúsim to s nim prediskutovať,“ odpovie farár.
„Exotický“ pohreb? Ide mi v hlave. Nemám pocit, že by som organizovala „exotický“ pohreb. Len som sa rozhodla pre niečo iné. Pretože chcem pre mamu niečo viac než len tri pesničky pustené z reproduktora. Zohnala som tie najkrajšie živé orchidey a antúrie, ktoré sa v priebehu troch týždňov dali na Slovensku zabezpečiť. Pretože tie mala najradšej. O ručne robenú výzdobu z kvetín sa postaralo jej obľúbené bratislavské kvetinárstvo. V rámci poslednej rozlúčky odznie krátka báseň a dva príhovory. To všetko za doprovodu huslí a organu priamo na mieste s obzvlášť citlivo vyberanými skladbami. Pre farára možno exotika. Pre mňa absolútny základ a prakticky jedna z posledných vecí, ktoré môžem a chcem svojej mame dopriať. „Budem vám vďačná,“ odpovedám farárovi, zatiaľ čo mu, tak ako býva dobrým zvykom, v obálke podávam milodar.
Dažďové kvapky vytrvalo bubnujú na okenné parapety. Kvílivý neutíchajúci vietor zvádza boj s dunivým hrmobytím, akoby sa jeden druhému snažili dokázať, kto je silnejší. Sedím za stolom a pozerám sa na mihotajúci kurzor na prázdnej strane nového textového dokumentu v počítači. Miestnosť, ktorú osvetľuje len malá stolová lampa z času na čas osvetlí blesk za oknom. Scéna ako z tuctového hororu. V diaľke počujem rýchle cupitanie psích labiek po podlahe. Leo. Neznáša búrky. Vždy sa snaží ukryť za práčku, kde sa od strachu celé hodiny trasie ako osika. Vonku zúri počasie už pomaly tretí týždeň, takéto silné daždivé obdobie ako tento rok, si za ostatné obdobie nepamätám. Vstanem a roboticky zamierim do kúpeľne, zoberiem vyklepaného Lea a proti jeho vôli ho nesiem so sebou do pracovne. Sadnem si za stôl, položím si ho na nohy a pohladkám trasúce sa telíčko. Až keď ho celého zababuším do deky, uvelebí sa a trošku sa upokojí.
Opäť sa zapozerám na kurzor na obrazovke. Zo všetkých úloh, som túto jedinú odkladala a snažila sa jej čo najdlhšie vyhnúť. Dnes už však pred nej niet úniku. Pohreb je už zajtra. Vystriem prsty nad klávesnicu, no okamžite ich aj pokrčím späť, akoby pálila. Nervózne si požmolím vlhké dlane. Napriek tomu, že sa celý svoj život živím písaním, a slová väčšinou prichádzajú ihneď a spontánne, tento raz po prvýkrát v živote neviem, ako začať. Neviem zo seba dostať ani vetu. S tým, že budem v dvadsiatich ôsmych rokoch písať nekrológ vlastnej mame som nikdy nepočítala. Srdce mi búši až niekde v hrdle. No viem, že to musím urobiť. Nadýchnem sa a začnem písať. Myslím na to, čo všetko sme spolu prežili. Na maličkosti, ktoré ju vždy rozosmiali. Na to, aká ešte pred niekoľkými týždňami bola. Čo mala najradšej a čo, naopak, nemohla vystáť. Na to, akú si ju chcem navždy pamätať. A na to, čo všetko by som jej chcela povedať. Prázdna strana sa rýchlo zapĺňa textom.
Nielen o „exotických“ pohreboch…
