POSLEDNÉ POHLADENIE II.

Posledné pohladenie II
V to ráno som sa zobudila sama od seba. Pár minút predtým, než sa rozzvoní budík. Všade vládol zvláštny, ba až strašidelný kľud. Slnko si razilo cestu do spálne, z balkóna opäť hrkútali holuby. Zdalo sa, akoby to bol normálny deň. A pritom nebol. Bol to deň, kedy som mala pochovať vlastnú mamu. Mamu, ktorá ešte nemala odísť. Mamu, ktorá mala byť po mojom boku a prežívať so mnou moje radosti a strasti. Smiať sa. Držať ma za ruku, keď jej raz oznámim, že si zakladám rodinu. Plakať, keď si budem skúšať svadobné šaty. Viesť ma ako nevestu k oltáru. Rozmaznávať svoje vnúčatá. Dodávať mi odvahu, keď sa budem báť. Objímať ma. Tešiť sa zo života. Žiť…
Okrem stiahnutého žalúdka som v tej chvíli necítila nič, len prázdno. Obrovskú dieru v duši, na ktorú neexistuje dostatočne veľká náplasť. Prázdno, ktoré nič neváži, no predsa sa zdá, ako by malo aspoň tonu. Z nočného stolíka som zobrala mobil. Otvorila som galériu a bez slova stlačila prehrať. Video sa začalo prehrávať. Za posledné týždne som ho videla už nespočetné množstvo krát. Poznám ho už celé naspamäť. Ako prvý sa ozve jej smiech. Hrala sa s Leom a Lunou v parku. Bola jeseň. Dve malé čierne blchy okolo nej radostne skackajú v kopách lístia. „Kde je Peťula? No kde je Peťula?“ Pýta sa ich mama s ľahkosťou a smeje sa na dvoch malých čudách, ktoré sa zmätene rozhliadajú okolo seba. „Tam je Peťula!“ Povie radostne, ukáže na mňa a s úsmevom mi zamáva do kamery. Všetci traja sa ku mne rozbehnú, akoby to bol najdôležitejší šprint ich života. Obe blchy po mne za hlasného štekotu a vrtiacimi chvostíkmi od radosti skáču, akoby sme sa mesiac nevideli. Druhým očkom nespúšťajú pohľad z mamy. Akoby videli, že ju to teší. Dobehne až ku mne. Usmieva sa a pohladí ma po pleci. „Tak tu si, moja! Hľadali sme ťa! Už sme to bez teba nemohli vydržať,“ hovorí šibalsky a smeje sa. Je šťastná a plná života. Oči sa mi zalejú slzami. Zhlboka sa nadýchnem a zaženiem všetky myšlienky. Dnešok musím zvládnuť kvôli nej. Tak, ako bola ona vždy silná pre mňa, musím byť dnes silná ja pre ňu. Napriek všetkej tej bolesti chcem, aby bolo všetko dokonalé. Dôstojné. Chcem v tom smútku pre ňu nájsť krásu. Pokoj. Chcem jej dnes ako jej dcéra naposledy dať všetko, čo môžem. Chcem ju vyprevadiť na miesto, kde už nič nebolí a kde bude voľná.
Pravá. Ľavá. Jednu nohu kladiem roboticky pred druhú. Čím bližšie tomu miestu sme, tým viac cítim, že sa trasú. Júnové poludňajšie slnko sa opiera do mojich dlhých čiernych šiat. Simona kráča vedľa mňa, ovešaná ťažkými kyticami a vencami. Kútikom oka ma sleduje, dohliada na mňa. Obe mlčíme. K Domu smútku dorazíme ako prvé. Dvere sú zamknuté. Sadneme si na lavičku a mlčky čakáme. O pár minút zbadám, že oproti nám v diaľke kráča čiernovlasá žena. Nemám síce okuliare, no ihneď viem, že je to ona. Rázny a sebaistý krok. Klaudia. Sľúbila mi, že dnes príde. Že mamu ešte finálne skontroluje predtým, než ju uvidím. Znamená to pre mňa veľa. Viem, že to robí len vo výnimočných prípadoch. Paradoxne, napriek jej práci thanatopraktičky, totiž pohreby nemá rada. Smrť nepovažuje za našu konečnú stanicu, ale za „návrat duší domov“, ako to nazýva. Zosnulých na túto cestu pripravuje desiatky rokov priam s posvätnou úctou. Tam však jej úloha končí. Smútok spojený s pohrebmi nie je nič pre ňu.
„Dobrý deň,“ pozdraví nás Klaudia keď konečne príde k nám. Na sebe má zelenú uniformu s logom MARIANUM. Neviem ako je to možné, ale vyzerá v nej božsky. Vlasy má stočené do typického drdola. Dôkladne si ma premeria. „No skvelé“, teraz sú tu už dve, ktoré na mňa dohliadajú! – pomyslím si. „Obradník s nosičmi sa presúvajú z druhého pohrebu na inom cintoríne, no mali by tu byť o pár minút,“ vysvetlí nám a z vrecka vytiahne cigarety. Rovno vedľa veľkého plagátu na stene budovy, ktorý hovorí „Zákaz fajčiť“. „Môže sa tu fajčiť?“, opýtam sa Klaudie a ukážem na ceduľu na stene. Klaudia prekrúti očami a podá mi otvorenú škatuľku. Neubránim sa malému úsmevu a vďačne si vyberiem jednu cigaretu. Klaudia mi pripáli. Opäť si ma premeria a potom sa opýta: „Ako sa dnes držíte?“
„Ja, ani neviem. Asi fajn,“ uhnem pohľadom a jednou rukou začnem radšej šmátrať v kabelke. „Mám pripravený presný minútovník pohrebu, aby každý vedel, čo, kedy…ľudia sú na ceste. Huslista a klavirista by mali doraziť o chvíľu. Mám pripravený aj príhovor, písala som ho do noci“ rapotám Klaudii v snahe potlačiť guču v hrdle a zamestnať si hlavu opakovaním „to do“ listu.
„Budete ho čítať vy?“, spýta sa ma Klaudia.
„Chcela by som. Uvidím ako to pôjde, ale určite by som chcela ja. Dlžím jej to,“ odpoviem jej rozhodne.
Prikývne. Obe sa zadívame na hlúčik ľudí v čiernom s kyticami, ktorí sa pomaly blížia k nám. Klaudia zahasí cigaretu. „Zvítajte sa. O všetko sa postarám,“ povie a odstúpi obďaleč, aby uvoľnila cestu ľuďom, ktorí ma začnú zahŕňať objatiami a kondolenciami. Nepamätám sa, čo kto hovorí. Viem len, že ma pučia v objatiach a čosi mi šepkajú. Netuším, čo im odpovedám. Zrejme len ďakujem. Nádvorie Domu smútku sa v nasledujúcich minútach postupne zapĺňa ľuďmi v čiernom. Všetci sa zhromažďujú okolo mňa. Zhora asi vyzeráme ako veľké čierne mravenisko. Všade okolo nás sú kvety. Orchidei a antúrie. Mamine najobľúbenejšie. Ak sa teraz pozerá, celkom iste je ohúrená tými farbami a ich krásou. V diaľke vidím dodávku, ktorá smeruje k nám. V objatí davu ľudí sa postavím na špičky a pohľadom nájdem Klaudiu. Cítim sa taká maličká. Akoby ma ani nebolo vidieť. Skoro ako prízrak. Stojí na tom istom mieste ako predtým a pozerá sa priamo na mňa. Pohľady sa nám ihneď stretnú. Pozriem sa smerom na dodávku a potom zase na ňu. Prikývne. Zovrie ma úzkosť. Je to tu. Začína sa to. Celé mesiac som rátala každú hodinu, každú minútu a modlila sa, aby konečne prišiel ten moment, kedy sa budem môcť s mamou naposledy dôstojne rozlúčiť a pochovať ju. Každý jeden deň, kedy sa to pre byrokraciu a pomalé procesy odďaľovalo som vnímala ako vlastné zlyhanie. Teraz je to konečne tu. A ja by som dala všetko na svete za to, aby tento moment nikdy nenastal. Ak by som teraz mohla zapredať dušu, aby sa mi vrátila, bez váhania to urobím. Povedala by som všetkým tým ľuďom okolo, že to bol len zlý žart a že sa dnešné „podujatie“ ruší. Nie je koho pochovávať. Všetci, vrátane mamy, by sme sa zasmiali a išli niekam na spoločný obed a panáka. Hlúčik ľudí sa vzdiali, dodávka zastane vedľa mňa. Stojím tam a bez pohnutia si nervózne žmolím ruky. Nechcem, aby ten moment nastal, no viem, že sa mu nevyhnem. Srdce mi bije tak silno, že vôbec nepočujem okolitý svet. Len tam stojím, bojím sa a snažím sa nerozplakať. Ako malé dievčatko, ktorému sa v potravinách mama nachvíľu stratí z dohľadu. Akoby som bola na celom šírom svete úplne sama.
Zadné dvere dodávky sa otvoria a vystúpia z nich štyria statní bradatí muži. Všetci sú oblečení jednotne, v slušných oblekoch. Hneď za nimi vidím nakrátko ostrihaného muža v dlhom plášti. Pôsobí, akoby bol z inej doby, no je na ňom niečo magické. Odetý je v čiernom, fialový plášť mu zdobí veľká červená brošňa. Pohľad upiera do zeme. Obradník. Bez slova si razí cestu k dverám. Pozerá len do zeme. Podídem k nemu: „Dobrý deň, pán Kurák. Som Petra Podhorcová, dcéra pani Dodoni. Volali sme spolu…“ poviem mu. Mlčí a ďalej odomyká dvere. Urastení muži ho obklopujú ako bodyguardi, postupne, jeden po druhom vojdú dnu a zmiznú niekde v útrobách Domu smútku. Dnu vchádza aj Klaudia. Kurák ide až ako posledný. Zastaví sa a pootočí sa na mňa. Zadíva sa na mňa, len na mňa. Neviem, či sa na mňa niekedy niekto díval s takou intenzitou. Akoby v sekunde oskenoval celú moju dušu. „Len vy. Poďte somnou dnu,“ pošepne mi obradník. „Len dcéra,“ povie hlasnejšie, aby ho tentoraz počuli aj ostatní a naznačí mi, aby som vošla dnu. a zamkne za nami. Ocitneme sa vo veľkej sále, plnej lavíc pripravených pre smútiacich hostí. Naznačí mi, aby som ho nasledovala. Prechádzame uličkou k menším miestnostiam. Pochopím, že jedna z nich je jeho zázemie.
Na stoličku si položí koženú tašku a vytiahne z nej papier. Dovtípim sa, že je to minútovník obradu, ktorý som preňho pripravila.
„Začneme prvou skladbou huslí a organu, správne,“ uisťuje sa podľa prvého riadku minútovníka.
„Áno, presne tak, pokračujeme básňou. Potom by mal prísť pán farár a odslúžiť obrad…,“ rekapitulujem.
„…A následne príhovory. Budete čítať vy, alebo mám ja?,“ spýta sa priamo no zároveň citlivo.
„Prejav o nej prosím prečítajte vy. Ten svoj, chcela by som…chcela by som ja…,“ odpoviem zatiaľ čo si žmolím ruky. Snažím sa pôsobiť „nad vecou“, aj keď „nad vecou“ je asi to posledné rozpoloženie, v akom by som teraz mohla byť. Obradník vycíti moje obavy. Akoby aj nie, ľudí ako som ja vída denne. Uplakané čierne kôpky nešťastia, ktoré sa ledva držia na nohách.
„Stačí ak mi dáte vedieť tesne pred začatím,“ uistí ma a pozerá sa mi priamo do očí. „Teraz je priestor rozlúčiť sa so zosnulou. Budete ju chcieť vidieť len vy alebo vás bude viac?“ opýta sa.
„Najskôr ja. A potom ešte jej sestra,“ odpoviem.
„Samozrejme, všetko je pripravené, poďte za mnou.“
Vyjdeme z kancelárie a kráčame ďalej úzkou chodbou. Zatiaľ čo ho nasledujem, oči upieram na jeho povievajúci plášť. Lakované topánky mu klopkajú o podlahu. Je to len pár sekúnd chôdze, no aj napriek tomu mi pripadajú nekonečné. Srdce mi zase splašene bije. Miesia sa vo mne snáď všetky pocity, adrenalín ovláda každú bunku môjho tela. Mám pocit, že som na pokraji zrútenia no aj napriek tomu sa snažím zostať silná. Cítim sa taká sama. Neviem, čo ma čaká a ako to mám zvládnuť. Ako to mám zvládnuť bez nej. V chodbičke zbadám Klaudiu, stojí tam a pozerá sa na mňa. Obradník pri nej zastane. Rukou ukáže na textilný záves pred ním. Pochopím, že mi naznačuje, aby som vošla. Prikývnem a neistou chôdzou sa vyberiem rovno. Odhrniem záves a vojdem do menšej miestnosti. Na vozíku s kolieskami zbadám drevenú rakvu s ručne vyrezávanými kvetmi. Presne tú, ktorú som pre ňu pred mesiacom vyberala. Podídem až celkom k nej. Zadívam sa pred seba. Oči sa mi razom plnia slzami. Je nádherná, ako vždy. Odetá v snehobielom, v elegantne zvlnených rozpustených vlasoch má zapletenú bielu orchideu. Jej milované kvety. Sieťovinový závoj jej zľahka prekrýva tvár. Všade navôkol cítim jej obľúbený parfum. Vyzerá ako skutočná dáma. Vznešená ako kráľovná. Naťahujem trasúcu sa ruku a pohladím mamu po líci. Rovnako, ako toľkokrát predtým. Za bežných okolností by sa po mojom pohladení usmiala a povedala niečo bystré, prípadne zažartovala. Alebo by mi rozstrapatila vlasy. Alebo dala pusu na vlasy. Tentokrát je to však iné. Jej líce je ľadové. Môj dotyk ju neprebudí. Ani nerozosmeje. Až v tejto chvíli mi naozaj dôjde, že sa to naozaj stalo. Že to nie je len zlý sen, z ktorého sa čochvíľa zobudím. Že je to nemenné. Moja mama zomrela. Je navždy preč a toto je posledný raz, kedy ju vidím. Uvedomím si, že slzy mi divoko stekajú po lícach a nedajú sa zadržať. Stiahnem ruku a snažím sa ich zabrzdiť, no nejde to. Očividne neberú nie ako odpoveď. Zachváti ma obrovský plač. Taký silný, že sa miestami nedokážem nadýchnuť a lapám po dychu. Plačem, plačem a plačem. Som tu s ňou, ale cítim sa úplne sama. Ona je tam a ja tu. Tak veľmi by som potrebovala, aby ma teraz objala. Bojím sa, že jej moje slzy ušpinia biele oblečenie a tak prestrašená o krok ustúpim a poslepiačky hľadám v kabelke vreckovky. Nemotorne si poutieram slzy a prídem bližšie k mame. Kontrolujem, či som ju nezašpinila. Precitnem a uvedomím si, že netuším, koľko času tu už som. Prejdem si vreckovkou po rozmazanom make-upe, uhladím šaty a odhrniem záves. Klaudia stále stojí na chodbe. Pohľad ma upretý do zeme, ruky prekrížené pred sebou. Prídem k nej a bez premýšľania ju objímem z celej sily.
„Ďakujem, ďakujem, že ste sa mi o ňu postarali. Je nádherná. Ďakujem,“ hovorím jej zatiaľ čo znova nekontrolovateľne plačem. Pohladí ma po chrbte, než sa nám pohľady stretnú. Mlčí, no chápeme sa aj bez slov. Klaudia prikývne. „Teraz už pôjdem, držte sa,“ povie. Prikývnem. Obďaleč nás stojí Simona. Príde ku mne a s Klaudiou si vymenia miesto. Zadíva sa na mňa. „Ja, chcela by som jej niečo povedať, ak..môžem?,“ povie nesmelo, takmer až šepotom. V prvej sekunde mi nedochádza, čo hovorí. Pozerám sa na ňu, nebojácna a večne odhodlaná Simča mi zrazu pripadá ako malé ustráchané dievčatko. Až potom mi dôjde, čo hovorí. „Chceš ísť so mnou za ňou?“ poviem a ukážem smerom k závesu. Prikývne. Vezmem ju za ruku. Tentokrát už do miestnosti vkročíme dve.
O niekoľko minút vyjdeme. Obe uplakané a obe bez slov. Na striedačku smoklíme a z líc si utierame slzy. Simona moju mamu poznala z videnia. Často sa stretávali na chodbe keď sa vracali z venčenia psov. Občas na balkóne prehodili pár slov. Aj napriek tomu sa jej mamina strata dotkla. Nečakala som, že až tak silno. Objíme ma.
„Peti, ja som ju potrebovala vidieť,“ hovorí prerývane pomedzi slzy. „Potrebovala som jej povedať, aby sa o teba nebála. Že tu nikdy nebudeš sama, nedovolím to. Sľúbila som jej, že ťa nenechám samú. Že tu pre teba vždy budem,“ stisne ma ešte silnejšie. „Nezostaneš nikdy sama, jasné?“ zašepká rozhodne. Na chodbe započujem povedomé klopkanie topánok. Obradník podíde bližšie k nám. Pokúšam sa narýchlo spamätať a skonsolidovať. Zahmatám v kabelke a vytiahnem z nej malý úhľadne zložený papier.
„Pán Kurák, prepáčte, ja…asi nebudem schopná to prečítať. Prosím, mohli by ste vy?“ opýtam sa ho zatiaľ čo k nemu prosebne vystieram ruku. Tak veľmi som chcela príhovor čítať ja. Celé dni som sa presviedčala, že to zvládnem. Že to musím pre mamu urobiť. No v momente, kedy som ju uvidela, som vedela, že sa už nezmôžem na nič. Pripadala som si slabá ako mucha. Zlomená na tisíc kúskov. Rezignovaná a zničená. Obradník prikývne a ruky mi jemne zloží dole. „Samozrejme, nerobte si starosti, mám vytlačenú kópiu,“ upokojí ma. „O malú chvíľu začneme, dobre?“ opýta sa. Prikývnem. Urastení muži prejdú okolo nás do miestnosti za závesom. Počujem jemné buchnutie – zrejme zatváranie rakvy. O malú chvíľu ju na vozíku presúvajú okolo nás do obradnej miestnosti. S obradníkom sa poberieme smerom k hlavnému vchodu, cestou míňame neveľké zrkadlo. Na okamih sa na seba zadívam. Som to vôbec ja? Vyzerám inak. Prázdne veľké oči dominujú padnutej tvári. Tá je akási iná. Neprirodzene skrútená. Možno sa mi to len zdá nejasné cez zaplakané oči. S obradníkom vyjdeme von a otvoríme dvere. Obradná miestnosť sa zapĺňa. Sú tam desiatky ľudí. Moji priatelia, kolegovia, známi, aj prakticky neznámi. Rodina. Ľudia, ktorí poznali mamu. Jej blízki. Hostia ma po jednom znova objímajú a čosi hovoria. Vnímam ich, viem, že sú tam, prikyvujem, no nič nepočujem. Som tam, no zároveň tam nie som. Všetci sa poberieme na svoje miesta. Spolu s najbližšími si sadám do prvej rady. Každý sval môjho tela nútim mlčky si tam sadnúť. Celé moje vnútro by však najradšej kričalo z plných pľúc a utieklo z toho miesta čo najďalej. My tu dnes nemáme byť. Ona tam nemá byť. Zapozerám sa na zatvorenú drevenú rakvu pred sebou. Zo všetkých strán ju obklopujú kytice orchideí, antúrií a ďalších kvetov. Pohľad mi skĺzne na zem. Sedím tam rezignovaná, priam neschopná pohybu. No viem, že tam s ňou musím vydržať až do konca. Odprevadiť ju dôstojne domov. Slzy sa zastavili a po zvyšok obradu už nevyjde ani jedna. Už tam len sedím a ako priklincovaná čakám na svoju porážku. Miestnosťou sa rozhostí hlasný zvuk organu a huslí. Obradná sieň plná ľudí stíchne. Sedím tam a pohľad kŕčovito upieram na rakvu. Na maminu fotku, ktorá je vedľa nej na veľkom stojane. Vlnité vlasy jej na nej divoko povievajú. Usmieva sa a jej oči sa usmievajú tiež. Som obklopená desiatkami ľudí, no napriek tomu jediné, čo v tej chvíli cítim, je prázdnota. Pieseň čas od času prehluší smoklenie ľudí vzadu. To sa ešte zintenzívni, keď Saša recituje báseň O krásnej matke, od Jána Smreka. No a pri príhovoroch už posmrkáva asi väčšina. Možno som tam už jediná, ktorá neplače. Neviem, nemám silu sa otočiť. Ani pohnúť. Oči mám celý čas upreté smerom k rakve. Časť mňa si v duchu prehráva minútovník, kontroluje každé obradníkove slovo a ubezpečuje sa či všetko plynulo beží podľa plánu. Mechanicky, ako robot. Druhá polovica akoby tam ani nebola. Nie je tam počas obradu, nie je tam ani keď sa otvoria dvere. Nie je tam ani vtedy, keď mi prísediaci z prvej rady naznačia, že sa mám postaviť do čela čierneho sprievodu. Nie je tam, ani keď prepletám jednu nohu pred druhou, kým kráčame k miestu jej posledného odpočinku. Nie je tam ani vtedy, keď hádžem hlinu na rakvu. Ani vtedy, keď ju nosiči spúšťajú do zeme. Ani vtedy, keď mi tie desiatky ľudí opäť trasú rukami a objímajú ma. Je možné, že vtedy bola tam niekde, s ňou, mimo času a priestoru, ktorí, my ľudia, poznáme. Netuším. Viem vám len povedať, že tá časť mňa v tých chvíľach bola niekde inde. A časť z tej časti v ten deň dokonca nadobro odišla.
Bolesť, je taká silná, že vás otupí a ochromí. Ste paralyzovaní. Neschopní ničoho a vedomí si toho, že neexistuje nič na svete, čo by vám od tej bolesti uľavilo. Aké malicherné sa zrazu zdajú všetky drobné životné „boliestky“, ktoré som si zažila. Rozchody, straty známych z ktorých sa rokmi stali neznámi, bežné denné starosti a strasti, ktoré mi ešte pred mesiacom pripadali ako zásadné narušenia a zemetrasenia v mojom dokonalom živote. Oproti dnešku sú ničím. Bolesť a stratu takéhoto rozsahu som si do tohto momentu nedokázala ani predstaviť. Dnes už však viem, že existuje. Od 10. mája 2024 je tá bolesť už navždy mojou súčasťou.