60-tisícový dlh a žiadne odpovede: Dcéra mŕtvej Slovenky zbiera dôkazy o tragédii vo Verone

Smrť jej matky v cudzine bola len začiatok. Petra sa rozhodla na vlastnú päsť zistiť, čo sa stalo počas osudnej noci vo Verone. Odhalila pritom šokujúce diery v systéme: od pochybných odporúčaní veľvyslanectva až po možné pokusy o jej umlčanie.

S Petrou Podhorcovou sme sa prvýkrát stretli pred vyše rokom. Sedela nad šálkou čaju, v očiach mala slzy a v rukách zvierala vôdzky Lea a Luny – dvoch malých čiernych psíkov, ktorí sú posledným živým putom s jej mamou. Martina totiž v máji 2024 zahynula pri autonehode v talianskej Verone.

Napriek obrovskému smútku, ktorý v tom čase jej dcéra prežívala, sa v jej tvári zračilo odhodlanie. Bola pripravená investovať čas, energiu aj peniaze, aby zistila, čo sa v osudnú noc stalo, a aká bola skutočná príčina havárie, ktorá jej matku pripravila o život.

Dnes je pohľad do jej očí iný. Bolesť z nich síce nezmizla, no odhodlanie vystriedali frustrácia a sklamanie. Petra totiž počas uplynulých mesiacov narazila na nefunkčný systém plný trhlín a nejasností, ktorý pozostalým namiesto odpovedí prináša len ďalšie pochybnosti.

„Mám pocit, že vyšetrovanie neprinieslo odpovede na kľúčové otázky. Žiadna rekonštrukcia, žiadne závery. Moja mama je mŕtva, a tým sa to pre vyšetrovacie orgány skončilo,“ hovorí Petra. V rukách pritom drží hromadu papierov – od pitevných správ cez úradné preklady a správy od znalcov až po faktúry, na ktorých svietia sumy v desiatkach tisíc eur.

„Krátko pred nehodou sa chcela s mojím otčimom dokonca rozviesť. Vzhľadom na reputačné a majetkové riziká, ktoré mu to mohlo spôsobiť, to bol podľa mňa dôležitý kontext, no mám pocit, že pri preverovaní nebol vôbec zohľadnený.“

Článok je súčasťou seriálu Úmrtia Slovákov v zahraničí , ktorý odhaľuje diery v systéme a jeho nefunkčnosť v prípadoch, keď smrť nastane v cudzine.

Telefonát, ktorý jej zmenil život

Vráťme sa najskôr na začiatok Petrinho príbehu. Martina so svojím talianskym manželom jazdili do Verony pravidelne. V máji pred dvoma rokmi sa vybrali na štyri dni za rodinou. Jej dcéra preto tejto ceste nepripisovala žiadnu väčšiu váhu. Ani len netušila, že sa skončí tragédiou, ktorá odštartuje sériu byrokratických ťahaníc a mesiace neistoty.

„V piatok ráno mi jej manžel, ktorý v tú noc šoféroval, zavolal a oznámil mi, že mali haváriu a mama zomrela,“ opisovala nám pred rokom Petra trojminútový telefonát, ktorý jej život prevrátil naruby.

Mladá žena sa najskôr obrátila na slovenské veľvyslanectvo v Ríme, aby si overila, či sa takáto nehoda skutočne stala. Kým ambasáda situáciu preverovala, Petru poslala udalosť nahlásiť na políciu. Nebolo ani deväť hodín ráno, keď utekala na najbližšiu policajnú stanicu.

„Po pol hodine vyšiel policajt a povedal mi, že mi nevedia pomôcť. Mala som sa obrátiť na veľvyslanectvo, pretože oni taký prípad ešte neriešili a, samozrejme, problémom bol aj cudzí jazyk,“ hovorila zarazene.

Petra ani po niekoľkých hodinách netušila, či je jej mama skutočne mŕtva. Pravdu sa dozvedela až z talianskych médií, ktoré zverejnili správu o úmrtí Slovenky, ako aj fotografie vraku obhoreného auta. O štyri hodiny neskôr jej hroznú správu oficiálne potvrdilo aj veľvyslanectvo.

Ministerstvo zahraničných vecí vysvetľuje, že o každom úmrtí slovenského občana v zahraničí informuje veľvyslanectvo Ústredné operačné stredisko Prezídia Policajného zboru SR s požiadavkou na upovedomenie rodinných príslušníkov.

„Informovanie rodinných príslušníkov vykonáva Policajný zbor SR, ktorý rodine poskytne zároveň kontakty na naše veľvyslanectvo a na príslušné orgány či inštitúcie dotknutého štátu, ktoré je potrebné v súvislosti s úmrtím kontaktovať. V prípade potreby sú naše veľvyslanectvá pripravené poskytnúť pozostalým spoluprácu aj pri kontakte s dotknutými inštitúciami, a to výhradne v rámci svojich zákonných právomocí,“ približuje rezort diplomacie.

Tisíce eur za zosnulého

Petra síce netušila, čo presne sa stalo, ani prečo k nehode došlo, no bola rozhodnutá mamu dostať čo najskôr späť domov. Rýchlo však zistila, že to nebude také jednoduché. Výhradné právo rozhodnúť o tom, ako bude naložené s telom Martiny, mal jej manžel.

Veľvyslanectvo Petre vysvetlilo, že na to, aby s ňou talianske inštitúcie vôbec komunikovali, bude potrebovať tamojšie právne zastúpenie. „Netušila som, ako si mám v piatok večer nájsť talianskych advokátov, ktorým vysvetlím prípad a ktorí ešte v ten večer podajú dokument vyjadrujúci môj nesúhlas s prípadnou kremáciou,“ spomína Petra.

V ťažkej chvíli jej pomocnú ruku podal práve zastupiteľský úrad. Jeho pracovníčka Bratislavčanke ozrejmila, že inštitúcia má zoznam spolupracujúcich advokátov a odporučila jej dokonca konkrétnu advokátsku kanceláriu, s ktorou má dobré skúsenosti.

„Bola som vďačná, že sa za právnikov zaručila taká autorita, akou je zastupiteľský úrad. Ešte v piatok večer som podpísala plnomocenstvo v domnení, že som v dobrých rukách,“ smutne sa pousmeje Petra. Priznáva, že v tom čase vôbec netušila, ako zastupiteľské úrady fungujú a v momente najväčšieho zúfalstva sa rozhodla inštitúcii slepo dôverovať.

„Dnes už viem, že vám môžu poskytnúť zoznam overených spolupracovníkov, z ktorých si sami vyberiete, avšak úrad by nemal robiť výber za vás ani vám odporučiť konkrétnu advokátsku kanceláriu,“ približuje.

Petre vzhľadom na zložitý byrokratický a administratívny proces napokon trvalo mesiac, kým telo svojej mamy dostala späť do Bratislavy. Celkové náklady na repatriáciu sa vyšplhali na takmer 30-tisíc eur, ktoré musela zaplatiť z vlastného vrecka. V tej chvíli však peniaze boli to posledné, čo ju zaujímalo. Najdôležitejšie pre ňu bolo, že svoju mamu môže konečne dôstojne pochovať.

V prípade úmrtia občana Slovenskej republiky, ktoré nie je možné charakterizovať ako prirodzené úmrtie, prípad obvykle prešetrujú príslušné orgány štátu, kde sa udalosť udiala. „Vzhľadom na povahu úmrtia môžu miestne orgány pozdržať vydanie telesných pozostatkov z dôvodu vyšetrovania jeho príčin, ktoré môže trvať aj dlhší čas,“ informuje ministerstvo zahraničných vecí.

Zaujímalo ich najmä odškodnenie

Pohrebom sa táto tragická udalosť pre Petru zďaleka neskončila. Práve naopak. Od začiatku mala podozrenie, že smrť jej mamy nebola len nešťastná zhoda náhod. Verila, že jej domnienku môže potvrdiť, respektíve vyvrátiť prebiehajúce vyšetrovanie. Čakanie na jeho výsledky však bolo neznesiteľné.

Advokátska kancelária, ktorú jej odporučilo slovenské veľvyslanectvo v Ríme, jej tvrdila, že vyšetrovanie je v prvotnej fáze utajené a o všetkom rozhoduje prokurátor. „Povedali mi, že do procesu nemôžeme vstupovať, kým sa táto fáza neskončí. To mi tvrdili celý rok,“ spomína. „Dnes už viem, že moji advokáti do spisu mohli nazrieť a poskytnúť mi ho, ale oni to ignorovali,“ hovorí nahnevane.

Petra sa zbytočne snažila právnikom vysvetliť, že keď budú čakať príliš dlho, k niektorým dôkazom – napríklad k vraku auta – sa už spätne nedostanú. „Rovnako som trvala na predložení dôkazov o nezhodách v manželstve, ktoré mohli naznačovať úmysel. Vždy ma odbili tým, že musíme čakať,“ opisuje sled udalostí.

Dodáva, že s právnikmi sa jej komunikovalo veľmi ťažko. Advokáti, ku ktorým sa jej prípad napokon dostal, totiž neovládali slovenský ani anglický jazyk. To však nebol jediný problém. Advokátska kancelária totiž na jej e-maily neodpovedala aj niekoľko mesiacov.

Jediná vec, ktorú Petre právnici odporučili urobiť prakticky okamžite, teda bez toho, aby musela čakať na ukončenie vyšetrovania, bolo podanie žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy. Neskôr zistila, prečo advokátom tak veľmi záležalo na odškodnom, ktoré sa v Taliansku môže vyšplhať na státisíce eur.

„Ukázalo sa, že právnici riešili prioritne nemajetkovú ujmu, pretože na ňu mali naviazaný svoj honorár,“ hovorí Petra Podhorcová. Taliansky súd jej napokon priznal nemajetkovú ujmu vo výške 30-tisíc eur. Až takmer tretinu z toho tvorila odmena pre advokátov.

Neúmyselné zabitie alebo usmrtenie?

Petra sa napriek odporúčaniam talianskych právnikov nedala odbiť a popri čakaní na výsledky vyšetrovania úradov v Taliansku sa rozhodla, že do veci zapojí aj slovenské orgány. Na jej podnet začala naša polícia autonehodu vyšetrovať ako trestný čin usmrtenia. Ten sa používa v prípadoch, keď bola smrť spôsobená z nedbanlivosti, teda vtedy, keď páchateľ nemal v úmysle spôsobiť smrť.

„Slovenský proces sa spustil najmä preto, aby sa mohla vykonať pitva, o ktorú v Taliansku nikto nepožiadal. Chcela som poznať rozsah zranení a vylúčiť napríklad fyzické napadnutie pred nehodou,“ približuje. Keďže talianske inštitúcie s Petrou vôbec nekomunikovali, slovenská polícia podala oficiálnu žiadosť o prístup ku všetkým spisom súvisiacim s nehodou.

Petra hovorí, že náklady na preklad všetkých dokumentov znášala slovenská strana a boli odosielané cez orgány medzinárodnej spolupráce. Na Slovensku tak vyšetrovanie stále prebieha. V súčasnosti je vedené trestné stíhanie vo veci, obvinený zatiaľ nebol nikto.

Pri prechádzaní talianskeho vyšetrovacieho spisu, ktorý sa jej dostal do rúk, keď sa do prípadu zapojila slovenská polícia, narazila Petra na viaceré časti, ktoré pokladá za nezrovnalosti.

„Na mieste nebol vykonaný žiadny odborný znalecký posudok. V spise bol len rukou nakreslený náčrt, kde nejaký pán ceruzkou naznačil dráhu auta a strom. Pre porovnanie, na Slovensku v takýchto prípadoch odborníci vypracujú rozsiahlu analýzu. Môj otčim do dnešného dňa nebol riadne vypočutý,“ sťažuje sa Petra.

„Nikto nezdokumentoval zranenia na jeho rukách. Neodobrali ani vzorky spoza maminých nechtov, či zranenia na ich telách zodpovedajú priebehu nehody,“ zamýšľa sa mladá žena a smutne konštatuje, že talianske úrady jej mamu dokonca považovali za občianku Československa.

To však zďaleka nebolo všetko. Petra hovorí, že po nehode zaznamenala viacero rozporov v informáciách. Niektorým z nich vraj dodnes nerozumie. „Otčim mi napríklad tvrdil, že pred nehodou jedli ‚čínu‘, ale pitva ukázala, že mama mala v žalúdku prívarok, ktorý varila ešte doma,“ krúti nechápavo hlavou.

Najviac ju však šokovala skutočnosť, že Martinin manžel dal 19 dní po jej smrti zošrotovať vrak auta, čím podľa Petry zanikla možnosť dodatočne preveriť niektoré okolnosti tragédie. Právnici jej pritom tvrdili, že vozidlo zadržala polícia. Až o pár mesiacov neskôr sa „poopravili“ a Petru dokonca upozornili na náklady spojené s jeho uskladnením.

Ako prebieha vyšetrovanie smrteľnej autonehody na Slovensku?

Na Slovensku je vyšetrovanie dopravných nehôd s následkom smrti prísne regulovaný proces. Vyšetrovateľ na miesto privoláva súdneho znalca z odboru cestnej dopravy už počas obhliadky miesta činu. Ten hneď na mieste skúma technický stav vraku, aby vylúčil zlyhanie bŕzd, riadenia či iný technický problém. Zároveň skúma aj miesto nehody vrátane terénu, úlomkov, brzdných dráh, poveternostných podmienok a ďalších kľúčových bodov, ktoré môžu pomôcť objasniť nehodu.

Následne vypracuje rozsiahly znalecký posudok, ktorý štandardne obsahuje výpočet rýchlosti vozidiel pred nárazom, v čase nárazu a určenie miesta stretu, ďalej vytvára počítačovú rekonštrukciu, ktorá matematicky overuje, či verzia účastníka (vodiča) zodpovedá fyzikálnym stopám na ceste a skúma sa, či vodič mohol nehode zabrániť (napríklad či brzdil a v akom bode).

Na Slovensku je pri podozrení z trestného činu usmrtenia pri dopravnej nehode nariadená súdna pitva v zmysle Trestného poriadku . Jej cieľom je nielen určiť bezprostrednú príčinu smrti, ale aj prítomnosť alkoholu, drog, alebo či zranenia zodpovedajú mechanizmu nehody.

Ak sú v prípade nejasnosti (napríklad rozpor medzi stopami a výpoveďou), polícia na Slovensku vykonáva vyšetrovací pokus alebo rekonštrukciu priamo na mieste. Simulujú sa svetelné podmienky, viditeľnosť či rozhľadové pomery vodiča v danom čase.

Zákon o obetiach trestných činov zároveň priznáva pozostalému príbuznému status obete, čo mu umožňuje uplatňovať práva na poskytovanie informácií, odbornú i právnu pomoc.

Po niekoľkých mesiacoch čakania sa napokon dočkala aj oficiálnej odpovede zo strany talianskych úradov. Zo správy, ktorú jej zaslali, zistila, že nehodu od začiatku vyšetrujú ako neúmyselné zabitie, ktoré bolo pravdepodobne spôsobené mikrospánkom.

Manželstvo v kríze

Petrina mama bola podľa svojej dcéry v čase autonehody odhodlaná manželstvo ukončiť. Dôvodom bola hlboko naštrbená dôvera medzi manželmi a dlhá história neriešených konfliktov, ktoré už nedokázala prehliadať.

„Moja mama chcela rozvod podľa talianskeho práva, ktoré je podľa mojich informácií veľmi ústretové voči ženám v takých situáciách, v akej sa ocitla aj ona. Muž musí platiť manželke výživné až do jej smrti alebo nového sobáša,“ približuje Petra.

Miestne súdy sú v týchto prípadoch neúprosné – ak sa preukáže vina na strane manžela, môže prísť prakticky o všetko. Podľa správy neziskovej organizácie Caritas Italiana z roku 2022 približne 20 percent rozvedených otcov, ktorí vyhľadávajú pomocné služby, uvádza významné ekonomické ťažkosti.

Nie je výnimkou, že muži po rozvode končia na ulici, pretože po rozdelení majetku sa často ocitnú v situácii, keď musia súčasne sami znášať náklady na nové bývanie, platiť vysoké výživné na deti a v niektorých prípadoch splácať spoločnú hypotéku.

Online platforma Unobravo , ktorá sa špecializuje na poskytovanie psychologickej pomoci a psychoterapie, zároveň uvádza, že rozvod v Taliansku často vedie k takzvanej sociálnej izolácii mužov. Drastický ekonomický prepad v kombinácii so stratou domova často vyúsťuje do hlbokých depresií.

Tento tlak je v talianskej spoločnosti taký silný, že rozvod sa pre mnohých stáva nielen finančnou, ale aj psychickou likvidáciou. Petrinmu otčimovi navyše hrozilo aj reputačné riziko, keďže v Taliansku je verejne známou osobou.

Petra zároveň tvrdí, že z komunikácie s otčimom nadobudla pocit, že ho zaujímajú najmä otázky týkajúce sa dedičstva. Ako totiž vysvetlil Dušan Ďurík, advokát z advokátskej kancelárie Škubla & Partneri, ktorá Petru Podhorcovú zastupuje v dedičskom konaní, účinná právna úprava dedenia vytvára pre pozostalého manžela pozíciu, ktorá paradoxne prevyšuje aj jeho nároky pri potenciálnom rozvode.

„Po úmrtí jedného z manželov sa totiž najskôr v rámci dedičského konania musí vysporiadať bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, z ktorého pozostalému manželovi pripadne polovica spoločného majetku, a až zvyšná časť sa stáva predmetom dedenia. Ak zosnulá nezanechala závet, v prvej dedičskej skupine sa až táto druhá polovica delí rovným dielom medzi manžela a deti,“ ozrejmuje advokát.

Veľvyslanectvo tvrdí, že nepochybilo

Redakcia Aktuality.sk s otázkami o výbere právneho zastúpenia v cudzine oslovila aj slovenské veľvyslanectvo v Ríme a ministerstvo zahraničných vecí. Rezort potvrdil, že ak v zahraničí prebieha súdne konanie a pozostalí nemajú právne zastúpenie, zastupiteľský úrad im môže poskytnúť kontakty na advokátske kancelárie, s ktorými má pozitívne skúsenosti, prípadne na príslušnú komoru, v ktorej sú advokáti registrovaní.

„Výber ostáva plne v kompetencii pozostalých, ktorí sa rozhodnú samostatne, na základe svojich možností a konkrétneho prípadu. Každý prípad je však špecifický, preto sú žiadatelia informovaní o tom, že podrobnosti týkajúce sa prípadného právneho zastupovania si musia dohodnúť priamo s advokátom, a to aj z dôvodu, že veľvyslanectvo nie je stranou konania a do uvedeného procesu nemôže vstupovať,“ odkázalo tlačové oddelenie.

Ministerstvo dodalo, že o právnom zastúpení svojej osoby rozhoduje výhradne klient, ktorý nie je povinný postupovať podľa odporúčania zastupiteľského úradu. „Je jeho výsostným rozhodnutím, či svojím zastupovaním poverí danú kanceláriu, respektíve dané kancelárie, alebo nie,“ dodal rezort diplomacie.

Keďže Petra tvrdí, že ambasáda jej odporučila konkrétnu advokátsku kanceláriu, s ktorou napokon aj nadviazala spoluprácu, oslovili sme v tejto veci aj veľvyslankyňu Karlu Matiaško Wursterovú. Jej asistentka Katarína Macháčková nás s otázkami opakovane odkazovala na ministerstvo zahraničných vecí.

Veľvyslanectvo reagovalo, až keď Aktuality.sk zdôraznili, že podľa rezortu diplomacie je úlohou veľvyslanca dohliadať na transparentný priebeh riešenia takýchto prípadov.

Zastupiteľský úrad potvrdil, že Petra Podhorcová ho požiadala o odporúčanie na advokátsku kanceláriu a že na základe tejto požiadavky jej odporučil takú, ktorá je schopná komunikovať v slovenskom aj talianskom jazyku.

„Išlo výlučne o odporúčanie, ktoré v prípade záujmu veľvyslanectvá štandardne poskytujú vždy podľa konkrétneho prípadu a potrieb rodiny, v snahe uľahčiť im orientáciu v cudzom právnom prostredí. Výber advokátskej kancelárie je však následne plne v kompetencii pozostalých,“ tlmočila nám slová veľvyslankyne jej asistentka.

Podľa Macháčkovej uvedená advokátska kancelária poskytovala právnu asistenciu aj v inom prípade úmrtia slovenského občana v Taliansku, a veľvyslanectvo na ňu od pozostalých dostalo veľmi pozitívnu spätnú väzbu. „Aj toto bol jeden z dôvodov, prečo sme poskytli odporúčanie v dobrej viere a s úprimným záujmom pomôcť,“ odkázala Wursterová.

Tvrdí, že hneď, ako jej slečna Podhorcová tlmočila svoje pochybnosti o postupe právnikov, zastupiteľský úrad reagoval a advokátsku kanceláriu výslovne požiadal, aby klientke poskytli odpovede na všetky otázky. „Zároveň sme advokátsku kanceláriu vyzvali, aby s klientkou komunikovala otvorene a bez prieťahov,“ cituje veľvyslankyňu jej asistentka Macháčková.

Zastupiteľský úrad však jedným dychom dodáva, že nie je oprávnený vstupovať do výkonu advokátskej činnosti ani hodnotiť odborný postup advokátskej kancelárie.

Finančný dar, ktorý vyvoláva otázky

Petra o svojej nespokojnosti neinformovala iba veľvyslanectvo, ale aj samotnú advokátsku kanceláriu. Trvala na tom, aby jej vrátili 10-tisícový honorár, ktorý absolútne nezodpovedal rozsahu, no najmä kvalite poskytnutých služieb. Zistila totiž, že právnici, ktorých jej odporučilo veľvyslanectvo, jej prípad spolu so splnomocnením posunuli spriatelenej kancelárii, o čom ich klientka ani len netušila.

Po mesiacoch dohadovania mimosúdneho riešenia sporu advokáti do zmluvy pridali nové klauzuly, ktoré Petru zaväzovali k mlčanlivosti či napísaniu pozitívnej recenzie na kanceláriu. Neskôr dokonca ponúkli finančný dar Petrinmu občianskemu združeniu Svetluna, ktoré založila na pomoc pozostalým, ktorí majú problém dostať svojich blízkych zosnulých domov zo zahraničia.

„Vnímam to ako pokus o umlčanie a odmietla som. Chcela som len, aby mi vrátili honorár za prácu, ktorú urobili neodborne,“ hovorí frustrovane Petra. Nové klauzuly v zmluve nepodpísala.

Keď veľvyslankyňu Wursterovú informovala, že je pripravená nekompetentný prístup ambasádou odporúčanej advokátskej kancelárie medializovať, prišla ponuka finančného daru aj z jej strany. Asistentka veľvyslankyne však tvrdí, že nešlo o žiadnu formu osobného či inštitucionálneho prospechu, ale o prejav ľudského záujmu, solidarity a úcty k odvahe premeniť osobnú tragédiu na snahu pomáhať iným.

„Počas neformálnej a osobnej komunikácie jej vyjadrila veľvyslankyňa SR v Ríme Karla Matiaško Wursterová pripravenosť ako fyzická osoba – nie v mene zastupiteľského úradu – podporiť túto iniciatívu. Išlo o osobné a súkromné rozhodnutie so záujmom podporiť zmysluplnú a potrebnú aktivitu, ktorá môže pomôcť občanom Slovenskej republiky ocitajúcim sa v ťažkých životných situáciách podobných tým, ktorými si prešla dcéra zosnulej,“ uviedlo veľvyslanectvo.

Petra však tvrdí, že veľvyslankyňa Svetlune napokon žiaden finančný dar neodoslala a komunikáciu o prípade jej zosnulej mamy obmedzila.

Posledná šanca

Všetky nové dôkazy Petra pred pár mesiacmi opätovne predložila talianskym orgánom. „Prokurátor a sudca vo februári vyhodnotia, či sú dostatočné na ďalšie skúmanie. Problém je, že po dvoch rokoch už niet čo skúmať, môžu len inými očami pozerať na ten istý zjednodušený nákres nehody,“ konštatuje sklamane.

Petra si dodnes vyčíta, že k celej veci od začiatku nepristupovala kritickejšie. Že si neoverila, ako má podľa legislatívy vyzerať postup veľvyslanectva a nadviazala spoluprácu s advokátskou kanceláriou, pri ktorej neskôr nadobudla pocit, že dôraz kládla najmä na finančný aspekt prípadu, namiesto riadneho vyšetrenia nehody.

„Dôverovala som odporúčaniu veľvyslanectva len preto, že je to autorita. Vyčítam si, že som nekonala inak, hoci v tej situácii som naozaj nevedela ako,“ dodáva Petra, ktorú smrť jej mamy doposiaľ stála už viac ako 60-tisíc eur. Z vlastného vrecka musí platiť slovenských i talianskych právnikov, preklady pitevných správ a ďalších dokumentov, ako aj tlmočníkov na súdnych pojednávaniach.

Petra na záver ticho dodáva, že sama netuší, ako pojednávanie, ktoré ju čaká o pár týždňov, napokon dopadne. Priznáva však, že po stovkách hodín strávených študovaním spisov a obrovských finančných stratách ju už nemôže nič prekvapiť. V jej hlase však nepočuť rezignáciu, skôr mrazivé vytriezvenie – Petra totiž pochopila, že pravda a spravodlivosť sú niekedy luxus, ktorého sa mnohí pozostalí nikdy nedočkajú.

O vyjadrenia sme požiadali aj talianske ministerstvo spravodlivosti a prokuratúru. Ak redakcia Aktuality.sk dostane odpovede k prípadu zosnulej Slovenky, prinesieme pokračovanie príbehu.

Autor textu: Katarína Runnová, Michaela Paulovič/Aktuality.sk

Autor fotografie: Branislav Wáclav/Aktuality.sk