Zakladateľka Svetluny o repatriáciách v rozhovore pre portál EMEFKA

Niektoré trpké situácie registrujeme, no naivne si nahovárame, že my sami sa do nich nikdy nedostaneme. Zdravotné ťažkosti, nezamestnanosť, úmrtie v rodine… Áno, to všetko sa deje. Ale nie nám – samozrejme, že nie nám. Ostatným. Podobne kedysi pravdepodobne uvažovala aj Petra Podhorcová. V živote by jej nenapadlo, že jedného dňa bude musieť riešiť prevoz tela zo zahraničia, a už vôbec nie to, že sa jej v tejto náročnej chvíli otočia úrady chrbtom. Po siahodlhých papierovačkách a naťahovačkách sa rozhodla, že nechce, aby si podobným peklom musel prejsť aj niekto iný. Petra preto založila občianske združenie Svetluna, ktoré pomáha slovenským rodinám s repatriáciou ich blízkych, ktorí zomreli v zahraničí. V dnešnom rozhovore nám rozpovedala nielen svoj tragický príbeh, ktorý celú iniciatívu odštartoval, ale aj to, ako taká repatriácia vlastne prebieha. Na koho sa obrátiť, keď ti niekto zomrie v zahraničí? A čo je to ten tzv. pas pre mŕtvoly? To všetko sa dočítaš v nasledujúcich riadkoch.

Občianske združenie Svetluna ste založili po tragickej udalosti vo vašom súkromnom živote. Čo presne sa stalo? 

Moja mama zomrela ako spolujazdkyňa pri dopravnej nehode v Taliansku. Presne si pamätám na to ráno, keď mi zazvonil telefón. Manžel mojej mamy mi v dvojminútovom telefonáte oznámil, že mama zomrela, a zložil. Potom si vypol telefón. Ja som bola v úplnom šoku a nevedela som dokopy vôbec nič – čo sa stalo, kde sa to stalo, či je pravda, že sa to vôbec stalo, ani to, čo mám robiť.

Okamžite som volala na slovenské veľvyslanectvo v Ríme, no tam neevidovali žiadne úmrtie, tak ma poslali na políciu. Išla som. Vyše hodiny som sedela v čakárni medzi neznámymi ľuďmi a opakovane policajtom rozprávala o dôverných rodinných okolnostiach, ktoré proste nechcete rozoberať pred niekým cudzím. Až s odstupom času si naplno uvedomujem, aké absurdné a zároveň neuveriteľne kruté to celé bolo.

Nakoniec mi policajti povedali, že sa s podobným prípadom nikdy nestretli a pre jazykovú bariéru ani nevedia, ako ho s talianskou stranou riešiť. Vrátili mi občiansky preukaz, popriali veľa šťastia a odporučili mi, aby som sa opäť obrátila na veľvyslanectvo.

Vtedy som ešte vôbec netušila, že toto celé je len začiatok…

Panebože, to znie katastrofálne. Ako to pokračovalo?

Paradoxne, viac než polícia aj celé veľvyslanectvo mi vtedy pomohla úplne cudzia pani, ktorá vedľa mňa sedela v policajnej čakárni. Počula, čo riešim, a povedala mi, že má rodinu v Taliansku. Ponúkla sa, že skúsia pozrieť talianske médiá, či náhodou nenájdu informácie o nedávnych dopravných nehodách, tak sme si vymenili čísla.

O pár hodín neskôr sa mi ozvala s odkazmi na článok o dopravnej nehode, pri ktorej zomrela približne 50-ročná žena. Obsahoval fotografie do tla zhoreného auta, ktoré narazilo do stromu. Pamätám si, ako som si celé hodiny približovala každý milimeter, a s plačom hľadala čokoľvek, čo patrilo mame. Alebo naopak – niečo, čo by potvrdilo, že to nie je ona.

„Tak veľmi som dúfala, že ide len o nejaké nedorozumenie. Že sa to jednoducho nestalo.“

No žiaľ, o niekoľko hodín neskôr mi zastupiteľský úrad potvrdil, že moja mama pri tomto incidente naozaj prišla o život.

Teraz prišlo na to najhoršie, otázky ohľadom prevozu maminho tela. Ako prebiehalo vybavovanie všetkých potrebných papierov? Bola to práve táto skúsenosť, ktorá vás nakoniec podnietila založiť Svetlunu?

Áno, práve z tejto skúsenosti vznikla Svetluna.

Prakticky okamžite som sa musela začať zaoberať tým, čo bude ďalej. V prvom rade som potrebovala právnika v Taliansku, pretože v otázkach prevozu tela mal rozhodovacie právomoci aj jej manžel, Talian. Bol piatok, zhruba tri alebo štyri hodiny poobede. Skúste si nájsť o takomto čase právne zastúpenie v úplne cudzej krajine…

Nasledujúce týždne sa pre mňa zmenili na jeden obrovský kolotoč. Právnici, polícia, úrady, nemocnice, pohrebná služba a prevoz mamy na Slovensko. K tomu dokumenty, ich preklady a overenia, tlmočníci, poplatky sem, poplatky tam… Zabralo mi to pokojne aj 12 hodín denne. Musela som si zobrať v práci voľno a prakticky za pochodu zisťovať, čo ďalšie ešte treba vybaviť. 

Nehovoriac o všetkých tých absurdných situáciách. Napríklad, že som zaplatila tisíce eur pohrebnej službe, z ktorej mi následne zavolali, že nevedia vyplniť základný dokument po anglicky. Musela som fyzicky prísť a pomôcť im. Vtedy som si povedala, že toto predsa nie je normálne. Že človek nemôže v najťažšom momente svojho života dostať namiesto pomoci od kompetentných prianie „veľa šťastia“ a všetko riešiť sám. Dnes sa preto v Svetlune snažíme rodinám pomáhať nielen so samotnou repatriáciou, ale aj so všetkým, čo jej predchádza, a často aj s tým, čo nasleduje.

Kto rodinu oficiálne informuje o úmrtí a kto s ňou následne komunikuje?

Jedna univerzálna odpoveď pre všetky krajiny neexistuje. Slovenské zastupiteľské úrady uvádzajú, že rodinu štandardne informujú o úmrtí prostredníctvom miestnej polície. Moja skúsenosť ale bola, že systém sa ku mne ako k dcére zosnulej slovenskej občianky dostával veľmi komplikovane. V určitom momente som dokonca sama musela informovať slovenské inštitúcie, že moja mama zomrela.

Ako prebieha potvrdenie totožnosti zosnulého? Musí niekedy vycestovať do zahraničia príbuzný, alebo sa identita dá overiť aj iným spôsobom?

Spôsob identifikácie závisí od konkrétneho prípadu a postupov miestnych orgánov. V praxi môže ísť napríklad o osobné doklady, odtlačky prstov, zubné záznamy, DNA alebo porovnanie ďalších identifikačných údajov. Ak je možné totožnosť jednoznačne potvrdiť iným spôsobom, prítomnosť rodinného príslušníka nemusí byť potrebná.

Ak od vás niekto žiada, aby ste kvôli identifikácii cestovali do zahraničia, najskôr si overte, prečo je vaša osobná prítomnosť skutočne potrebná a či sa totožnosť nedá potvrdiť iným spôsobom. V takejto situácii je človek v šoku a často automaticky urobí všetko, čo od neho úrady požadujú. Je však úplne v poriadku pýtať sa, prečo je konkrétny krok potrebný a či existuje aj iné riešenie.

Čo presne je umrlčí pas, kto ho vystavuje a prečo bez neho nemožno telo previezť cez hranice?

Umrlčí pas, v slovenskej legislatíve sa používa aj pojem pas pre mŕtvolu, je dokument, ktorý súvisí s medzinárodnou prepravou ľudských pozostatkov. Nejde o štandardný pas zosnulého, ktorý dostanete na počkanie. Tento doklad predstavuje kľúčovú súčasť celého procesu a potvrdzuje splnenie podmienok na prepravu ľudských pozostatkov cez hranice. Ani v tomto prípade však neexistuje jeden univerzálny postup. Záleží na tom, odkiaľ sa pozostatky prevážajú, kam smerujú, aké medzinárodné dohody sa na daný prevoz vzťahujú a aké ďalšie špecifické požiadavky majú obe krajiny. 

Ako dlho zvyčajne trvá prevoz tela zo zahraničia na Slovensko? Od čoho závisí, či ide o niekoľko dní alebo podstatne dlhšie obdobie?

Dĺžka repatriácie je veľmi individuálna. Môže to byť otázka niekoľkých dní, ale pokojne aj týždňov či mesiacov. Riešili sme napríklad repatriáciu z Islandu, ktorá trvala viac ako mesiac. Vieme ale aj o veľmi ojedinelých komplikovaných prípadoch, keď sa natiahne na celé roky. Záleží na mnohých premenných, vrátane krajiny, vzdialenosti, spôsobe transportu a tom, či bola nariadená pitva alebo vyšetrovanie.

Najčastejšie celý proces spomaľuje laxný prístup zahraničných inštitúcií. Každý deň pritom pre rodinu znamená ďalšie finančné náklady na uschovanie zosnulého. 

Keď už sme teda načrtli tému peňazí, porozprávajme sa o cenách. Koľko celý tento proces stojí?

Na túto otázku sa ťažko odpovedá, keďže nikto nemá cenník typu „repatriácia stojí XY eur“. Štandardne však ide o tisíce až desaťtisíce eur. Pre mnohé rodiny ide o obrovský nepredvídateľný výdavok, keďže takúto sumu rozhodne nemá nikto doma odloženú „pre prípad, že mi niekto zomrie v zahraničí“.

Práve preto sa v Svetlune pri koordinácii repatriácií snažíme rodinám pomôcť aj s nákladmi. Porovnávame ceny prevozov od rôznych poskytovateľov v zahraničí, hľadáme dostupnejšie riešenia a spolupracujeme aj s odborníkmi, ktorí nám vďaka spolupráci vedia niektoré služby poskytnúť za výhodnejších podmienok.

Môže niečo, teda ideálne všetko, pokryť cestovné alebo životné poistenie?

Cestovné poistenie by mal mať každý, kto cestuje za hranice, hoc aj len po potraviny do Rakúska. Treba však myslieť na to, že takéto poistenie našej rodine v prípade, že zomrieme v zahraničí, pomôcť nemusí.

„Niektoré cestovné poistenia výslovne zahŕňajú prevoz telesných pozostatkov do vlasti, ale rozsah krytia a limity sa líšia podľa produktu. Základné (a teda najlacnejšie) poistenia však túto službu zväčša nepokrývajú.“

Pred cestou by som si preto pozrela, či poistenie vôbec zahŕňa repatriáciu telesných pozostatkov, do akej výšky, aké sú výluky, či sa vzťahuje na konkrétnu aktivitu, ktorú idem v zahraničí robiť, a čo presne musím urobiť, aby poisťovňa náklady uznala.

A ešte jedna dôležitá vec: Poistenie nevyrieši všetko. Poisťovňa vám môže poskytnúť asistenciu s tým, čo máte kryté v poistnej zmluve, napríklad s prevozom. Ale akékoľvek ďalšie otvorené otázky súvisiace so stratou si už rodina musí zabezpečiť samostatne.

Čo sa stane, ak zosnulý nemal poistenie a jeho rodina jednoducho nemá finančné možnosti uhradiť si prevoz tela naspäť na Slovensko sama? Vie v takejto situácii pomôcť štát?

Slovensko v súčasnosti nemá mechanizmus, ktorý by hradil repatriáciu slovenských občanov. Zastupiteľský úrad môže rodine pomôcť s komunikáciou a dokumentmi, ale ministerstvo zahraničných vecí poplatky za prevoz pozostatkov ani za pochovanie v zahraničí neuhrádza.

V Svetlune sa s týmto problémom stretávame často. Kontaktovalo nás už množstvo rodín, ktoré na prevoz svojich blízkych nemali dostatok finančných prostriedkov. Niektoré rodiny prevoz jednoducho nezrealizovali, pretože naň nemali peniaze. Iné boli nútené pristúpiť ku kremácii v zahraničí, hoci si ju vôbec neželali. A to len preto, že kremácia a následný prevoz urny boli v danom prípade finančne dostupnejšie. Túto tému podľa nás treba riešiť systémovo. Nehovorím, že štát má automaticky zaplatiť každú repatriáciu, ale ľudia, ktorí sa ocitnú v takejto situácii a jednoducho na to nemajú, si tiež zaslúžia možnosti. Pretože smrť blízkeho je sama osebe obrovská trauma. Nemalo by sa k nej ešte pridať vedomie, že si nemôžete dovoliť priviezť ho späť domov.

Zdroj: EMEFKA/Michaela Molnárová