Simona, Saša, Peter a Annamária s Tomášom boli prví, ktorí za mnou prišli. Najužší kruh ľudí, ktorých po tomto celom už dnes nazývam svojou rodinou. Vtedy ešte ani jeden z nás netušil, koľko nasledujúcich dní spolu strávime a koľko nocí spoločne prebdieme. Všetci sme striehli či nezazvoní telefón, googlili, snažili sme sa nájsť akékoľvek relevantné informácie o nehodách v Taliansku. Naivne sme sa navzájom snažili upokojiť tým, že nič nie je potvrdené, a teda to nemusí byť pravda.

Zrazu mi ťukla správa. Hlasová nahrávka. Neznáme číslo. Srdce sa mi opäť splašene rozbúchalo. „Dobrý deň prajem. Mám vaše telefónne číslo od mojej krstnej dcéry s ktorou ste sa stretli na polícii. Pozrela som sa na to, neďaleko toho miesta sa dnes v noci stala nehoda, pri ktorej auto nabúralo do stromu a začalo horieť. V tom aute bol pár, žena to neprežila. Mala 50 rokov a zomrela po tom, čo ju previezli do nemocnice. Velice dúfam, že to nie je vaša mama,“ povedala žena v zvukovej nahrávke.

„Dobrý deň, prosím, viete mi poslať odkaz na ten článok?“ napísala som v rýchlosti.
„Áno,“ odvetila žena a poslala link na reportáž v miestnom talianskom denníku.

Klikám na odkaz a absolútne netuším, čo mám čakať. Hneď po presmerovaní vidím obrovskú fotografiu kompletne zničeného a obhoreného vraku auta. Kedysi zrejme bieleho. Taliansky text rozklepaná prekladám cez prekladač. Okamžite na mňa zasvieti titulok s názvom „Náraz do stromu: mŕtva žena, zranený muž. Z horiaceho auta ich vytiahol okoloidúci“. Reportáž popisuje, že auto narazilo do stromu, na čo prakticky ihneď začalo horieť, pričom cestujúci zostali zakliesnení na svojich miestach. Mladý muž, ktorý išiel okolo na bicykli začal dvojicu vyťahovať z auta. Najskôr vytiahol vodiča – muža, ktorý bol pri vedomí a utrpel len drobné zranenia, nebol v ohrození života. Následne mladík poskytol pomoc žene, ktorá bola v aute zakliesnená a dostať ju z auta sa podarilo len hrubou silou, aj to s veľkými ťažkosťami. Jej stav bol už na prvý pohľad kritický. Napriek snahe zdravotníkov žena vzhľadom na mnohonásobné vonkajšie a vnútorné zranenia krátko po prevoze do nemocnice zomrela. Všetci sme zmĺkli. V tej chvíli sa mi zastavil svet. Pamätám si len to, ako som zúrivo dookola preklikávala štyri fotografie zhoreného vraku a snažila sa na nich identifikovať aspoň niektorú z vecí, ktoré pri sebe mama mala. Všetko bolo zhorené do tla. Adrenalín mi v tej chvíli zabraňoval cítiť akúkoľvek bolesť. Roboticky som článok ihneď preposlala ľuďom z veľvyslanectva. Tí prisľúbili, že na základe zverejnených informácií skontaktujú miestnu nemocnicu a pokúsia sa zistiť identitu účastníkov nehody.

Podvedome som tušila…zrejme všetci v tej miestnosti sme tušili, no nikto z nás to nechcel vysloviť nahlas. Videla som, že ani nemali odvahu sa mi pozrieť do očí. Nasledujúce hodiny sa vliekli ako celá večnosť. Trvalo skoro šesť hodín, kým mi začal zvoniť telefón. Zvonil a zvonil. Boli to zrejme len sekundy, no mne pripadali nekonečne dlhé. Po tomto telefonáte môj život už nikdy nebude taký, aký bol. Ja už nikdy nebudem tým, kým som bola. Nadýchnem sa a napriek obrovskému strachu sa naťahujem za telefónom. 

„Prosím,“ ledva zo seba dostanem.
„Pani Podhorcová, tak podarilo sa nám skontaktovať políciu a nemocnicu. Je to vaša mamička,“ citlivo mi oznamuje pracovníčka slovenského veľvyslanectva v Taliansku. „Úprimnú sústrasť, veľmi ma to mrzí.“

V telefonáte nastane ticho. Neviem čo povedať. Poďakovať? Má sa vôbec v takejto situácii ďakovať? Začať kričať, že sa určite mýlia? Čo ak sa mýlia? Spýtať sa, či vedia, aké boli jej posledné chvíle? Či bola pri vedomí? Či trpela? Vykričať zo seba zlosť a pýtať sa, ako je možné, že zomrela, keď vodič, ktorý nehodu spôsobil, vyviazol len s povrchovými zraneniami? Namiesto toho poviem len: „Ďakujem. Aký je ďalší postup? Ako ju môžem dostať späť domov čo najskôr?“

„Prokurátor rozhodol, že telo je uvoľnené na pochovanie, polícia ani iné orgány teda nerátajú s prešetrovaním okolností, napríklad s pitvou,“ informuje ma pani z veľvyslanectva.
„Čo to presne znamená?“ pýtam sa z posledných síl a pohľad upieram do prázdna.
„Nuž, muž, ako najbližší príbuzný, má teraz výhradné právo rozhodnúť, ako bude s mamičkou naložené, čiže, pokiaľ chcete zabezpečiť jej prevoz, budete potrebovať jeho súhlas,“
Cítim sa akoby som práve dostala ďalšiu facku. Jednu za druhou. „Čo tým myslíte? Som jej dcéra. Ja nie som jej najbližší príbuzný?,“ dožadujem sa zúfalo vysvetlenia, zatiaľ čo sa to snažím spracovať.
„Žiaľ, nie ste. Legislatívne je za najbližšieho príbuzného považovaný on. Môže rozhodnúť o tom, či sa má telo vašej mamičky presunúť na Slovensko alebo bude pochované v Taliansku. Nemá povinnosť vás o jeho rozhodnutí informovať. Je to v podstate len na jeho dobrej vôli či bude…“
„Počkajte, ten človek, od ktorého chcela uniknúť, ten človek, ktorý spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej zomrela, ten človek môže teraz bez môjho vedomia slobodne rozhodnúť, že jej telo bude spopolnené a nemusí mi o tom ani dať vedieť? Veď žila na Slovensku, mala tu trvalý pobyt a pritom jej telo ani nemusí byť krajine odovzdané?!“ Adrenalín ovláda každú bunku môjho tela. Celé osadenstvo miestnosti na mňa zíza s otvorenými ústami.
Pani na druhej strane cíti moju bezmocnosť. „Áno, žiaľ, je to tak. Pokiaľ chcete, aby bola prevezená na Slovensko, potrebujete jeho súhlas. Odporúčam vám si čo najskôr nájsť právne zastúpenie v Taliansku.“

„Je piatok poobede, ide víkend. Kde mám teraz v Taliansku nájsť právnikov a vysvetliť im všetky okolnosti, keď tam nikto nevie ani ceknúť po anglicky? A čo ak ten muž už spopolnenie nariadil? Prípadne sa tak udeje počas víkendu?,“ chrlím zo seba nekontrolovateľne. 
„Nájdite si právne zastúpenie v Taliansku, ideálne ešte dnes. Oni budú vedieť najlepšie, čo v tejto situácii robiť. Jednoznačne je potrebné čo najskôr podať nesúhlas s kremáciou. Ešte sa vám ozvem, ostávame v kontakte a keby čokoľvek, zavolajte mi. Sme tu pre vás. a pomôžeme vám.“ V telefóne nastane ticho. Zadívam sa na päť ľudí sediacich oproti mne. Ich obrysy sa postupne rozostrujú a krivia. O pár sekúnd sú to už len mihotajúce sa krivé postavičky. Až potom pochopím, že plačem.