Smrť je súčasť života – pohrebníctvo je služba, nie biznis
Čo je svet svetom ľudia na svet prichádzali a časom telesne zomierali. Všetky kultúry sveta sa starali o svojich zomrelých ako to dokumentuje archeológia a história. Čo sa týka našej oblasti, strednej Európy, formovanie obradov ako ich poznáme dnes začalo niekedy v 10. storočí, kde tieto úkony na seba zobrala najmä katolícka, neskôr aj evanjelická cirkev. Po vzore starej židovskej kultúry, ktorá mala starostlivosť o zomierajúcich a zomrelých na vysokej úrovni, aj na našom území existovali tzv. pohrebné bratstvá (v judaizme je dodnes fungujúce bratstvo Chevra Kadiša), ktoré sa staralo najmä o telesnú schránku zomrelého. Tie nahrádzali spolu s príbuznými dnešné pohrebné služby (od úmrtia po obradné uloženie tela). Pri samotnej rozlúčke sa už všetko riadilo podľa kňaza, mnícha alebo iného vysluhujúceho obradu (tak ako je to aj dnes) a pohrebné bratstvo či dnes pohrebná služba už len vykonávala fyzické úkony vedúce k uloženiu tela a úpravy hrobového miesta.
Samozrejme treba na tomto mieste spomenúť aj časy, kedy sa na našom území objavili epidémie a choroby, ktoré viedli panovníkov (napr. Mária Terézia 1784) k vydaniu zákazu pochovávania v mestách, čo si vyžiadalo nový systém práce pri nakladaní zo zomrelými. (Opäť sme si to pripomenuli počas pandémie Covid 19). Neskôr (19 st.) preberajú pochovávanie na našom území mestá a zavádzajú mestských pohrebných sluhov a pohrebné úrady, prakticky predchodcov Pohrebných služieb.
V období 1. Československej republiky (1918 – 1938) sa začína pohrebníctvo formovať ako samostatná živnosť alebo podnikanie. Zákony umožňovali zakladanie súkromných pohrebných ústavov. V 30. rokoch sa už objavujú prvé špecializované firmy, ktoré poskytujú kompletný pohrebný servis – rakvy, prevoz, výzdobu, tlač parte. V mestách začínajú pôsobiť hrobári ako profesia – ľudia, ktorí sa venujú len organizácii pohrebov a úprave zosnulých. Po roku 1948 boli súkromné pohrebné služby znárodnené. Starostlivosť o pohreby prešla pod komunálne služby miest a obcí (napr. Správa cintorínov, Mestský podnik služieb). Pohrebníctvo sa stáva profesiou štátnych zamestnancov – úradník, zriadenec (manipulant s telom), vodič pohrebného auta, kopáč (hrobár), obradník. Existovala špecializovaná príprava, ale formálne vzdelanie chýbalo a nebolo vyžadované.
Pohrebníctvo sa na Slovensku formovalo postupne z pôvodne cirkevnej povinnosti a komunitnej služby na profesionálnu činnosť až v priebehu 19. a 20. storočia. Skutočná profesionalizácia a legislatívne vymedzenia prišli až po roku 1989. Dnes ide o plne regulované podnikateľské odvetvie, ktoré si vyžaduje odborný prístup, hygienu, etiku a rešpekt k pietnym tradíciám.
Existujú u nás rodiny, ktoré si toto remeslo odovzdávajú z generácie na generáciu?
Podnikanie v odvetví celých generácií je hlboko zakoreneným zvykom, siahajúcim až ku vzniku ľudstva. Otcovia sa snažili viesť svojich potomkov k činnostiam, ktoré ich živili po celé generácie a vštepovali im hrdosť na remeslo, povinnosť ísť v šľapajach svojich predkov. Po vzniku pohrebného remesla tomu nebolo inak. Tu treba priznať, že ide o najstaršie remeslo na svete, kým iné staré remeslá zanikli, toto bude potrebné tak dlho, dokiaľ bude ľudstvo existovať. Za seba môžem povedať, že sa pohrebníctvu venujeme od roku 1949, kedy koncesiu na túto činnosť získal predok František Stríž (*1899). Sme tak už treťou generáciou firmy Stríž a túto činnosť vykonávame prakticky už 76 rokov.
Ako sa menili pohrebné tradície na Slovensku v čase – čo pretrvalo a čo sa vytratilo?
Čo sa týka zaniknutých tradícií, tu si musím pomôcť etnologickými výskumami, aj v našom časopise Slovenské pohrebníctvo sme sa tejto téme venovali s odborníkmi, jednou z nich je aj doc. PhDr. Margita Jágerová, PhD., Katedra etnológie a folkloristiky FF Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, ktorá u nás publikovala 13 článkov s touto tematikou.
Najväčšie rozdiely sme zaznamenali v 20. a 21. storočí, kedy sa zmenil rytmus života a do popredia sa dostala modernizácia, individualizácia, vytesňovanie nepríjemných okamihov patriacich k životu. Vytratili sa pohrebné sprievody mestom s hudbou, spevmi, krížmi a vencami. Príprava zosnulého k pohrebu už neprebiehala v rodine, zosnulý nie je vystavený počas niekoľkých dní doma. V tomto čase sa otváralo okno a zakrývali zrkadlá. Pri vynášaní zosnulého sa trikrát buchlo rakvou o prah dverí. Sprievod mestom či dedinou bol tak okázalý aké bolo postavenie zosnulého počas života a majetok rodiny. Zvyklo sa trúchliť tri mesiace až rok, nosil sa čierny odev, čierna páska na ruke. V polovici 20. storočia sa u nás objavujú krematóriá, komunisti vytláčajú duchovných a náboženské obrady sa menia na civilné. Rozšírila sa reprodukovaná hudba. Rastie obľuba kremácií, umierajúci sú izolovaní od rodín, umierajú sami v nemocničných priestoroch, domovoch dôchodcov, hospicoch. Ak aj človek zomrie doma sám v zatvorenej izbe, rodina žiada čo najskoršie odvezenie tela.
Môžeme povedať, že pretrvali viac či menej neosobné zvyky. Sviatok zosnulých (Dušičky) 2. novembra je stále masovo uctievaný, ľudia navštevujú hroby, zapaľujú sviečky, upravujú cintoríny. Pohrebný sprievod – aj keď kratší, stále sa udržiava najmä mimo veľkých miest. Zvyk nosiť kvety, vence, sviečky je prejavom úcty podobne ako celková starostlivosť o hroby. Modlitby, spomienkové omše pretrvávajú najmä v katolíckych a gréckokatolíckych komunitách. Parte a smútočné oznámenia sú stále bežné, hoci už aj v digitálnej forme. Ostalo aj posedenie najbližších po ukončení rozlúčky na spoločnom pohostení pozostalej rodiny – Kar.
Kedy a prečo vznikol samostatný zákon o pohrebníctve?
Čo sa týka zákona o činnostiach spojených s úmrtím občanov až do prijatia zákona č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve v roku 2010 neexistoval žiadny jednotný, samostatný zákon, ktorý by komplexne upravoval oblasť pohrebníctva. Táto činnosť bola regulovaná nepriamo a roztrieštene viacerými predpismi nižšej právnej sily – najmä vyhláškami, smernicami a internými normami. Aj keď bol po Nežnej revolúcii prijatý Zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon), kde bola definovaná registrácia pohrebnej služby ako „služba osobného charakteru“, jednalo sa o uvoľnenie. Išlo o čiastočnú liberalizáciu tejto činnosti bez určených pravidiel a spôsobu kontroly. Tak prišlo k tomu, že na Slovensku mohol získať povolenie na výkon pohrebných úkonov prakticky ktokoľvek. Nemusel dokladovať školenie, vzdelanie, znalosti, nemusel mať priestory, autá, chladiace zariadenia a dokonca ani zamestnancov. Všetko sa robilo načierno, bez dokladov a platenia daní. Chaos, ktorý v pohrebníctve zavládol viedol k nespokojnosti obyvateľov, ku škandalóznym prípadom na ktoré sa vrhli okamžite médiá. Vrcholom bola nepostihnuteľnosť poskytovateľov pohrebných služieb v prípadoch zlyhania, podvodu, predraženia či dokonca krádeží, keď okradnutými boli zosnulí. Iste si niekto spomenie na prípady straty šperkov ponechaných na tele zosnulých, ale aj zlatých zubných náhrad. Samostatnou kapitolou bola legislatíva, ktorá umožňovala aj odber tkanív z tiel zosnulých a to nielen za účelom transplantácie, ale aj pre následný predaj firmám vyrábajúcich prípravky, ktoré časti takýchto tkanív obsahujú. Písali sme o tom aj v Slovenskom pohrebníctve (2013), kauzu rozoberali aj médiá napríklad TV JOJ. https://www.pohrebnictvo.sk/kauza-vykosteneho-zosnuleho-z-malaciek/.
Aké sú špecifiká Zákona o pohrebníctve v slovenskom kontexte?
Pred prijatím Zákona č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve boli jednotlivé aspekty riešené čiastkovo v rôznych zákonoch (napr. v zákone o obecnom zriadení, verejnom zdravotníctve či civilnom práve). Slovenská asociácia už od svojho vzniku v roku 2006 aktívne prispievala k tvorbe nového Zákona. Keď konečne nadobudol účinnosť, nastal prelom v poskytovaní pohrebných služieb a tiež k definovaní povinností správcu pohrebiska, prevádzkovateľov krematórií a nutnosť absolvovať vzdelanie v akreditovaných školiacich inštitúciách. Zákon č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve už bol viackrát novelizovaný. Novela č. 98/2014 Z.z. (účinná od 15. apríla 2014), Novela č. 366/2018 Z.z. (účinná od 1. januára 2019) a Novela č. 131/2021 Z.z. (účinná od 1. mája 2021).
Ako sa legislatíva v tejto oblasti vyvíjala – ktoré zmeny považujete za kľúčové?
Pozrime sa na prínos SAPaKS pri príprave Zákona aj pri jeho novelizáciách. Kľúčové bolo vniesť legislatívne pravidlá na pole pohrebníctva, určiť práva a povinnosti nielen pre PS a správcov pohrebísk ale aj povinnosti a práva pozostalých pri zachovaní dôstojnosti zosnulého. To sa nám pri príprave Zákona č. 131/2010 Z.z. myslím podarilo. SAPaKS tiež navrhla technické a kvalitatívne štandardy (certifikácia, norma STN EN 15017), iniciovala diskusie o sociálnych pohreboch, elektronickej evidencii, repatriáciách. Stala sa členom EFFS Európska federácia pohrebných služieb a FIAT-IFTA Svetová federácia pohrebných služieb. Tu všade sme zbierali skúsenosti, videli v praxi ako funguje vo svete pohrebníctvo a snažili sa všetko to pozitívne presadiť aj u nás na Slovensku.
Čo považujete osobne za najdôležitejšie v tejto oblasti dnes?
Situácia posledných rokov, ktorá nastavila súčasný stav v oblasti pohrebníctva súvisí najmä s aktivitami asociácie. Či už to boli medzinárodné výstavy, ktoré prebiehali na Slovensku v Expo Center Trenčín, alebo Medzinárodné konferencie organizované našou asociáciou. Aby som ale išiel postupne, po prijatí Zákona č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve bolo treba uviesť ho do praxe a tiež nechať prebehnúť samovoľnú selekciu poskytovateľov služieb v obore, ktorá bola dôsledkom nových nastavených pravidiel práve týmto zákonom. Prišlo tak úbytku takých subjektov, ktoré nespĺňali ani len základné požiadavky na prevádzkovanie PS. Asociácia si svojich členov vyberala spomedzi záujemcov a veru, niektorých sme museli aj odmietnuť. Časom sa tiež ukázalo, kto to s prácou v pohrebníctve myslí vážne a tak i u nás prišlo k preriedeniu členskej základne.
Ako sa SAPaKS podieľa na zvyšovaní kvality a profesionality v tomto sektore?
Organizovaním Medzinárodných výstav na výstavisku Expo Center Trenčín sme zviditeľnili oblasť pohrebníctva širokej verejnosti. Počas troch ročníkov sa predstavilo množstvo vystavovateľov a výrobcov pohrebných propriet zo Slovenska a zo zahraničia. Sprievodný program výstavy bol veľmi pozitívne prijatý nielen vystavovateľmi, ale aj verejnosťou, médiami. O súťažiach Vo výkope hrobov písali aj v zámorí a akciu dokumentovali naše a zahraničné médiá. V rámci programu boli odprezentované aj tematické prednášky. Podobne ako u nás aj v Českej republike prebehla výstava v Lysej nad Labem, ktorej sme sa účastnili. Netreba hádam zdôrazňovať, že ako člen EFFS a FIAT-IFTA sme navštívili všetky výnimočné medzinárodné výstavy pohrebníctva v Európe a v zámorí.
Konferencie boli len dôsledok ďalšej snahy o zlepšenie činnosti v pohrebníctve. Elektronizácia dokumentácie o úmrtí, matričných dokladov, komunikácia medzi úradmi a pozostalými, úradmi a poisťovňami, legislatívne presadzovanie ekologických pohrebov ale aj repatriácia tiel zosnulých zo zahraničia (naša vzájomná spolupráca so Svetluna o.z.), to všetko sú témy, ktoré odzneli na konferenciách a ich riešenia pomaly nadobúdajú konečnú podobu.
Môžeme teda konštatovať, že súčasná situácia v oblasti pohrebníctva na Slovensku je živá, neostali sme na dosiahnutom „status quo“, ale napreduje.
Aby som však bol objektívny, musím dodať, že nie všade je všetko ideálne. Jednou z týchto oblastí je správa cintorínov. Tie okrem cirkevných zväčša patria pod správu miest, obcí. Právo dohľadu, výkonu pohrebného práva, povoľovania stavieb, prevádzkovanie Domov smútku, dodržiavanie VZN a Prevádzkového poriadku, to všetky majú mať na starosti obce, ktoré zo zákona musia mať Odborne spôsobilú osobu (Zákon č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve §26, (1), (5).) A to vo väčšine prípadoch nemajú. Taktiež treba uznať, že neraz sú cintoríny majetkovo nevysporiadané a obce na to nemajú financie. Ďalším problémom je ochranné pásmo cintorínov a budovy, ktoré sa v ňom nachádzajú. Veľmi dôležitou kapitolou je separácia odpadu, darmo sú na cintorínoch nádoby na sklo, plast, papier, komunálny odpad. Tie vence musí niekto rozobrať, rozdeliť kov, sklo, vosk, umelú hmotu a živú čečinu.
Nedostatok pohrebných miest je stav, ktorý by mal trápiť zodpovedných, ale väčšina z nich sa iste kvôli tomu zo spánku nebudí. To je aj odpoveď na ďalšiu nevyslovenú otázku. Trápi ma stav našich cintorínov. Nielen nedostatok miest na pochovávanie, to sa konečne dá riešiť (ak by bola vôľa) územným plánom, ale ide o miesta na cintorínoch. Hroby sú doslova nalepené jeden na druhý, v zahraničí ich delí od seba neraz viac ako meter. U nás je definovaná medzera v Zákone 0,3 m. To je dobré tak na vykĺbenie členka. Hrobový priestor sa zahusťuje, kde je priestor pochová sa do zeme, kde nie je, postaví sa prefabrikovaná kocka na urnové miesto. Tak je to napríklad na Martinskom cintoríne v Bratislave.
O tomto všetkom treba verejne hovoriť, pertraktovať tieto témy v médiách, nielen v odborných kruhoch, nech aj verejnosť tlačí na vedenie miest a obcí. Treba si uvedomiť, že pohrebisko je to to posledné miesto, kde skončí každý z nás. Chceli by ste ležať 30 cm vedľa neznámeho človeka? Dôstojnosť a úcta k zomrelému, ktorý väčšinu života prežil v tejto krajine, platil dane, svojim spôsobom budoval a formoval túto zem pre svojich aj našich potomkov si predsa zaslúži ten kúsok zeme minimálne na čas, kým sa jeho telo totálne neobráti na prach.
O to sa naša asociácia snaží, preto usporadúvame všetky akcie, školenia, prednášky, chodíme na stretnutia so zástupcami úradov, správcov pohrebísk, rokujeme s primátormi, starostami…
Ako by ste charakterizovali ľudí, ktorí sa rozhodnú vstúpiť do tejto profesie? Naráža sa často na stereotypy – čo by ste povedali o osobnostných kvalitách pohrebníkov?
Povolanie hrobára bolo voľakedy vážené a dôležité. Smrť bola bežnou súčasťou života, a tak si ľudia vážili tých, ktorí slúžili pri prechode zo života do smrti. Hrobár musel byť spoľahlivý, mal dôveru ľudí. V mnohých obciach bol platený obcou alebo farnosťou a mal ustálený status. Počas socializmu toto zamestnanie však stratilo vážnosť – jednak kvôli ideologickému potláčaniu náboženstva, jednak kvôli zníženiu spoločenskej hodnoty manuálnych profesií, čo viedlo k tomu, že sa stalo posmešne spájané s alkoholizmom a „padlými“ ľuďmi.
Niekde tento stav pretrváva aj podnes. Väčšinou však majitelia PS dbajú na istú mieru úrovne človeka, ktorý sa uchádza o túto prácu. Nároky sú pomerne veľké. Zamestnanec pri svojom povolaní síce nemusí riešiť kvadratické rovnice ani ovládať esperanto, očakáva sa však od neho fyzická zdatnosť, vedenie motorového vozidla, bezúhonnosť, znalosti vyššieho hygienického zaopatrenia, empatia, ústretovosť, komunikatívnosť, príjemné vystupovanie a lojalita. Očakáva sa od neho reprezentácia firmy práve jeho osobnostnými benefitmi. Dnešní zamestnanci PS sa už nepohybujú v zatuchnutých tmavých priestoroch, naopak v miestnostiach pre prácu so zosnulými svietiacich čistotou a dezinfekciou. Zosnulý sa neprepravuje koňmo na ošúchaných márach, ale vo vyleštených limuzínach sterilnejších ako sanitky. Alkohol a iné návykové látky sa absolútne netolerujú. Toto všetko si zákazníci u PS všímajú a samozrejme si to nenechávajú sami pre seba. Aj preto to už dnes majú poskytovatelia nekvalitných služieb oveľa ťažšie a čaká ich buď náprava v konkurenčnom prostredí alebo zánik.
Pohrebné služby na Slovensku trápi hlavne nezáujem úradov v tých prípadoch ak príde k porušeniu zákona alebo nepísaného etického kódexu. Nemusí prísť priamo k hanobeniu miesta posledného odpočinku alebo samotného zosnulého, čo už je trestný čin, ale o prípady kedy si pozostalí odnesú skôr ranu v duši, ako by krvácali z peňaženky. Už sa zopárkrát stalo, že úrady si tak dlho prehadzovali vzniknutý spor medzi sebou s poukazom na riešenie, ktoré musí prísť z inej strany, až kauza zanikla. A je jedno či išlo o zámenu nebožtíka, poškodenie hrobového miesta, nejasné vlastnícke vzťahy k hrobu až po hanobenie mŕtveho. To všetko očierňuje PS a média ktoré tieto prípady riešia na obrazovkách tak evokujú v ľuďoch dojem, že en bloc ide o všetky PS na Slovensku. Donedávna bol problém s „Listami o prehliadke mŕtveho“, toto sa už rieši formou elektronizácie dokumentov. Môžem spomenúť ešte dumpingové ceny PS ktoré sa snažia za „každú cenu“ získať zmluvu na zvoz zomrelých pre ÚDZS alebo zmluvy, ktoré uzatvárajú obce s PS na správu pohrebiska, pretože sami nemajú odborne spôsobilú osobu.
Tieto veci treba riešiť za pochodu a to aj úpravou už stávajúcich zákonov. Nič tak nepomôže ak sa o veciach hovorí otvorene na verejnosti a na tých správnych miestach. Tu vidíme riešenie ako urýchliť beh času, ktorý by zakotvil nové podmienky do legislatívy.
S akými problémami sa dnes slovenské pohrebníctva stretávajú? Čo by im mohlo pomôcť – legislatívne, ekonomicky, spoločensky? A aké sú aktuálne trendy v tejto oblasti – napríklad v technológiách, prístupe k pozostalým, ekologických pohreboch a pod.?
Budúcnosť pohrebníctva už naznačujeme po celú dobu našej existencie. V našom magazíne sme sa zaoberali napríklad rôznymi spôsobmi ukladania zosnulých, zväčša fikciami. Napríklad: Plávajúci cintorín, futuristický návrh vertikálneho cintorína, vznášajúci sa cintorín. Boli sme pri tom ako vznikol ekologický cintorín Záhrada spomienok vo Zvolene, informovali sme o pochovávaní (urna) na rieke Dunaj v Nemecku, predstavili sme cintorín vo forme parkovacieho domu… Taktiež vidíme budúcnosť vo vybavovaní obradu (zmluva s PS) elektronickou formou, napríklad cez aplikáciu. Aj tu však nebožtík sám neodíde z domu, neoblečie sa do pohrebných šiat ani neodkráča na cintorín. Stretli sme sa dokonca s pohrebom online, kde príbuzní neboli prítomní pri obrade (v čase Covid 19), je to tiež jedna z možností ako bude ľudstvo pristupovať k zomrelým, tu musím povedať, že tohto stavu by som sa nikdy nechcel dožiť.
Na záver mi dovoľte vyjadriť želanie s ktorým sme zakladali asociáciu a s ktorým už roky pracuje naša rodina v pohrebníctve. Pohrebníctvo na Slovensku, by sa malo rovnať tým najvyspelejším na našom kontinente, pri zachovaní osobitosti našich národných zvyklostí. Nech je dôstojnosť človeka nadovšetko aj pri jeho odchode z tohto sveta. Boh ako najvyššia bytosť stvoril človeka na svoj obraz, nezaslúži si aj človek našu úctu, lásku až za hrob?
