Každý z nás musí niekedy v živote čeliť smrti blízkej osoby. Či chceme alebo nechceme, smrť je súčasťou ľudského života, ktorej sa nemožno vyhnúť. Požiadavka, aby sa so zosnulými zaobchádzalo s rešpektom a dôstojnosťou, existovala ako základná ľudská hodnota dávno predtým, než vôbec došlo k pokusom identifikovať a kodifikovať reguláciu v tejto oblasti. V Antigone Sofokles považuje dôležitosť pohrebu za zásadu, ktorá nesmie byť porušovaná. Homér odsudzuje Achillovu neúctu k telu protivníka, ktorého práve pripravil o život. Podobné princípy sa nachádzajú vo zvykoch, tradíciách a literatúre všetkých národov a v dnešnej dobe sú reflektované aj v úprave repatriácií a zaobchádzania so zosnulými.

Od antických čias, a najmä v priebehu dvoch svetových vojen, si medzinárodná komunita štátov vytvorila medzinárodné normy na zaznamenávanie zomrelých pri humanitárnych katastrofách a situáciách vnútorného vysídlenia, na identifikáciu ich telesných pozostatkov a uznávanie práv pozostalých rodín. Tieto normy vychádzajú zo zavedených pravidiel medzinárodného humanitárneho práva v čase vojny; odzrkadľujú aj dlhoročné skúsenosti medzinárodného hnutia Červeného kríža a Červeného polmesiaca s prácou pri pátraní po nezvestných osobách a skúsenosti medzinárodných agentúr, ktoré pracujú v situáciách humanitárnych katastrof. Medzinárodné spoločenstvo štátov uznáva, že identifikácia zomrelých je povinnosťou v každej situácii a že rodiny majú právo svojich príbuzných dôstojne pochovať.

Identifikácia, registrácia smrti a pohreb sú však v prvom rade záležitosťou vnútroštátneho práva každého štátu. Vo zvyčajnom prípade pochovávajú zosnulých ich rodinní príslušníci; úmrtie tiež nahlásia úradom príbuzní, susedia alebo zdravotnícke orgány; ak sa objavia otázky týkajúce sa identity zosnulého, tieto sa najskôr riešia opoznaním rodinou alebo listinnými dôkazmi, a ak nie sú k dispozícii žiadne, forenznými dôkazmi vrátane zubných záznamov a párovania DNA. Tieto postupy sú najúčinnejšie tam, kde má zosnulá osoba väzby v rámci domovskej komunity či v rámci štátu, ktorého je občanom.

Identifikácia zosnulých, ktorí tieto väzby nemajú a smrť nastane v zahraničí, či už pri úraze, autonehode, prírodnej katastrofe, ale aj pri migrácii alebo trestnom čine často presne nezapadá do vnútroštátnych postupov, ktoré boli navrhnuté predovšetkým s ohľadom na úmrtia vlastných občanov alebo obyvateľov. Výsledkom je nedostatok informácií pre rodiny zosnulých, nedostatok koherencie medzi rôznymi inštitúciami štátu úmrtia aj domovského štátu, či rozdielne postupy na národnej a miestnej úrovni v rámci štátov.

Tieto situácie nastávajú dokonca aj v rámci Európskej únie – Európska komisia pri odpovedi na písomnú otázku europoslankyne Vicky Ford už v roku 2017 odpovedala, že si je vedomá faktu, že rodiny zosnulých čelia dodatočným prekážkam v prípade, ak smrť rodinného príslušníka nastane v zahraničí. Napriek tomu Komisia jednoznačne uvádza, že poskytovanie informácií a regulácia v oblasti repatriácií či pitvy je kompetenciou a zodpovednosťou jednotlivých členských štátov Únie. Komisia vtedy tiež uviedla, že neuvažuje nad harmonizáciu práva v oblasti repatriácií – a na tomto postoji sa do roku 2024 nezmenilo takmer nič.

Význam harmonizácie európskeho rámca upravujúceho repatriácie a transport zosnulých narastá priamo úmerne s mobilitou európskych občanov. Podľa verejne dostupných štatistík Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí sa napríklad len v Česku či vo Veľkej Británii a Severnom Írsku nachádza približne dvesto tisíc Slovákov (v každej krajine), v Rakúsku päťdesiat päť tisíc, v Maďarsku tridsať tisíc a ďalšie tisíce v bližších či vzdialenejších krajinách sveta (dáta za rok 2023). Na druhej strane, dovolenku alebo inú cestu do zahraničia si v roku 2022 doprialo viac ako jeden milión Slovákov.

Pri absencii spoločného európskeho postupu v situáciách úmrtia v zahraničí a pri repatriácii sa pozostalí zvyčajne obracajú na slovenské zastupiteľské úrady, ktorých právomoci a kapacity sú však často obmedzené. Pri neexistujúcich spoločných pravidlách a štandardoch, ktoré by usmerňovali štáty, pomáhali pozostalým poznať ich práva a vo všeobecnosti poskytovali ľahko dostupné informácie sa celý proces repatriácie a pohrebu stáva ešte zdĺhavejší a viac vyčerpávajúci. Pozostalí – často osamote – čelia rozhodnutiam, ktorými by sa pri úmrtí blízkeho na Slovensku vôbec nemuseli zaoberať.

Misiou Svetluny je byť pomocnou rukou pozostalým v tomto procese, previesť ich základnými krokmi a požiadavkami, či jednoducho poskytnúť pomoc pri rozhodnutiach, kde sa cítia stratení. Viac informácií z oblasti práva, ale aj iných praktických a logistických otázok, vám postupne prinesieme v ďalších článkoch.