Moja mama sa asi pred dvoma rokmi vydala za muža s talianskym občianstvom. Žili síce na Slovensku, ale pomerne často cestovali do Talianska za rodinou jej manžela. Vlani v máji sa vybrali na štyri dni do tejto krajiny, konkrétne do Verony, tak ako obvykle. Zhodou okolností sa jej krátko predtým skončilo cestovné poistenie. Odkladala nové poistenie, že má na to čas. Cestovanie už totiž vnímala ako rutinu. Vo štvrtok vycestovali, svoje dva psy nechala na starosti mne. V piatok ráno mi telefonoval jej manžel. Oznámil mi, že mali dopravnú nehodu, on je v nemocnici a mama to neprežila. Šoféroval mamin manžel a boli iba šesť minút cesty od cieľa, keď došlo ku kolízii. Narazili do stromu. Iba to mi stihol povedať. Naše spojenie sa prerušilo, telefón bol vypnutý. A ja som nevedela nič bližšie, iba to, že som bez mamy.

Okamžite som kontaktovala slovenské veľvyslanectvo v Taliansku, žiadnu dopravnú nehodu neevidovali, poradili mi, aby som sa obrátila na slovenskú políciu. Hodinu som čakala na polícii u nás, v čakárni pred ostatnými ľuďmi policajti na mňa naliehali, nech opíšem, čo sa mi stalo a nech hovorím hlasno. Nepomohli mi, nikdy sa s ničím takým nestretli. Poslali ma domov, že oni pracujú iba na území Slovenska. Pýtali sa ma, ako komunikujem s talianskou stranou, ja im na to, že anglicky. Boli udivení, odpovedali mi, že u nich na polícii neovládajú anglický jazyk.

Zhodou okolností sa mi prihovorila úplne cudzia pani, ktorá počula, čo rozprávam policajtom, a ponúkla mi pomoc. V blízkosti Verony žije jej krstná dcéra. Práve ona prezrela talianske médiá, našla správy o dopravnej nehode, pri ktorej zomrela moja mama. Tieto informácie som posunula slovenskému veľvyslanectvu, o štyri hodiny som dostala telefonát, potvrdili mi, že áno, moja mama je už nebohá. Moja prvá otázka bola, ako ju dostanem domov. Bol piatok poobede. Poradili mi, aby som si našla právne zastúpenie v Taliansku. Nastúpil kolotoč podľa mňa zbytočných administratívnych úkonov zo strany Talianska. Okrem iného som musela zdokladovať všetky mamine trvalé pobyty, to, že bola rozvedená a potom sa opäť vydala. Denne som bola dvanásť hodín na telefóne, písala maily. Okrem toho mi pomáhali ďalší štyria ľudia.

Po týždni som vycestovala do Talianska. Lenže počas celého procesu som narážala na jazykový problém. Musela som platiť aj za skupinu tlmočníkov, pretože v Taliansku, hoci je to civilizovaná krajina a členský štát Európskej únie, takmer nikto nehovorí po anglicky. Práve v Taliansku to bolo pre mňa najťažšie. Videla som mamu mŕtvu a odchádzala som domov s tým, že ju tam nechávam.

Áno, celý život sme boli samy, iba my dve. Za to, aká som dnes, vďačím svojej mame. Bola silná osobnosť a všetko ma naučila práve ona. Typické pre ňu bolo starať sa o iných. Zachraňovala napríklad túlavé psy. Moja mama bola pre mňa celá moja rodina v jednej osobe. Vychovala ma a bola moja najlepšia kamarátka. Keď som bola v puberte, čakávala ma celé dlhé večery doma, kým sa nevrátim domov. Vtedy som nechápala jej strach. Ja som čosi podobné zažívala, keď som sa dozvedela, že je mŕtva. Chcela som, aby sa konečne vrátila domov a všetky tie informácie o dopravnej nehode nech nie sú pravdivé. A potom tá bezmocnosť, nemohla som pohnúť systémom. A čím dlhšie čakanie, tým vyššie poplatky mi účtovalo zahraničné pohrebníctvo.

Chcela som, aby moja mama neprišla na Slovensko nahá či zabalená do igelitu. Doniesla som do Talianska jej šaty, iba za to, že ju oblečú, mi účtovali 850 eur. Všetky náklady, prevoz, pohreb, tlmočníci a tlmočníčky, právne zastúpenie, pečiatky, kolky, vybavenie dokladov, konečná suma bola vyššia ako 30-tisíc eur. Minula som na to všetky mamine úspory. Nikto sa ma nepýtal, či mám peniaze, či nechcem splátkový kalendár. že sú moja rodina. Všetko to dobro od cudzích ľudí ma veľmi zaskočilo.

Dva týždne mi trvalo, kým sa mi podarilo dostať jej telo na Slovensko a dôstojne ju pochovať. A to bol relatívne krátky mi vystavila faktúru s vysokou sumou a neurobila dokopy nič. Keď som sa pýtala, za čo mám platiť, dostala som odpoveď, že jednoducho skúšali. Od poisťovní som sa dozvedela, že tisíce ľudí majú takéto skúsenosti ako ja, sú však v tiesni a podpíšu, ani presne nevedia čo. Mala som na výber: alebo zaplatím, alebo svoju mamu nedostanem domov, aby som ju mohla dôstojne pochovať. Dozvedela som sa, že mnoho slovenských rodín nemá peniaze, potom nebohého či nebohú pochovajú v zahraničí do neznámeho hrobu alebo spopolnia a preváža sa už len urna. Je to lacnejšie. Odkedy máme občianske združenie, ozýva sa mi veľa ľudí, ktorí opisujú, že museli pristúpiť na spopolnenie svojho rodinného príslušníka či príslušníčky. A dnes, hoci ubehli roky, stále premýšľajú, či v urne bol naozaj ich blízky človek.

Paradoxne som mala pri sebe iba cudzie osoby. Vyšiel mi v ústrety zamestnávateľ, mohla som čerpať také dlhé voľno, koľko som potrebovala. Tri mesiace som nepracovala, ale dostávala som plat. Ponúkol mi aj pomoc s pokrytím cestovných nákladov. Moji kolegovia a kolegyne sa ku mne doslova nasťahovali, aby mi boli nápomocní. Štyria ďalší ľudia mi pomáhali s naštudovaním legislatívy, čo vlastne máme robiť, ako postupovať. Po tom všetkom hovorím, čas. Niektoré rodiny čakajú celé mesiace, kým im vydajú blízkeho mŕtveho človeka. Ak vôbec. Ja som mala na rozdiel od iných šťastie, pretože som mala peniaze a viem sa dohovoriť po anglicky. Veľkým problémom je napríklad kvalitné právne zastúpenie, ktoré sa nie vždy dá nájsť v danej krajine. Ja mám napríklad zlé skúsenosti s talianskou advokátskou kanceláriou. 

Bohužiaľ, nikde na svete nevznikla iniciatíva, ktorá by chcela pomáhať ľuďom v tejto oblasti. Paradoxne, máme lacné akciové letenky, vďaka ktorým sa dostaneme do celého sveta. Za hodinu, dve, tri sme v ďalekej krajine. Ale telo nebohého či nebohej už tak ľahko dostať domov nevieme. Pozostalí bojujú proti systému a úradom, ktoré by, naopak, mali byť nápomocné. Podľa štatistík ministerstva zahraničných vecí iba vlani 1 500 ľudí zo Slovenska zomrelo v zahraničí. A tieto čísla budú vyššie, pretože veľa cestujeme, dokonca aj seniori a seniorky, aj do exotických krajín. Nikde na svete nie sú pravidlá v súvislosti s repatriáciou jednotné, aby sa postupovalo univerzálne. Pozostalí sa namiesto toho, aby smútili, musia, obrazne povedané, hrabať v zákonoch a riešiť prevoz tela.

Mnohí sa ani nerozlúčili pred cestou so svojimi blízkymi, podobne ako ja s mamou. Bola som mladá, nerozmýšľala som nad smrťou, ani mi nenapadlo, že mama sa už domov nevráti. Zomrela vo veku 50 rokov. Preto som založila občianske združenie, aby sme pomáhali ľuďom, ktorí sa ocitnú v podobnej situácii ako ja. Zameriavame sa hlavne na právnu pomoc a administratívne záležitosti. Pomáhame aj s psychologickou podporou. Komunikujeme s úradmi, ministerstvami, právnikmi. Odbremeníme ich, aby mohli pokojne smútiť. V zlom psychickom rozpoložení napríklad vyplnia nesprávne formuláre a celý proces sa tak odďaľuje.

Je nás spolu desať ľudí. Sú to odborníci a odborníčky vo svojom odbore. Spolupracujeme s rôznymi združeniami, ako napríklad asociácia poisťovní, asociácia cestovných kancelárií, IPčko a iní. Naším cieľom je vytvoriť medzinárodný tím autorít, ktoré by pomáhali pozostalým.

Prvý polrok prvé, čo mi napadlo ráno po zobudení, bolo, že zatelefonujem mame. Potom som si uvedomila, že mama tu už nie je. Uvedomila som si, že som na svete zrazu sama, nevedela som si predstaviť, čo so mnou bude. Skľučovalo ma to. Postupne som sa so samotou zmierila a pochopila som ju. Nie je to niečo, čoho sa treba báť. Aj najhoršia situácia vás zocelí, ak ju zvládnete, hoci neexistuje návod, ako to máte zvládnuť. Dostalo sa mi veľa pomoci od iných, zmenilo to moju optiku na svet a dnes chcem pomáhať iným. Samota aj démoni sa dajú zvládnuť.

Zo dňa na deň ostala sama. Dnes sa s láskou stará o mamine psy. PETRA prišla o mamu. Zomrela pri dopravnej nehode, mala iba 50 rokov. Komplikovanejšia je situácia, keď k úmrtiu dôjde mimo Únie. Celý proces repatriácie môže trvať niekoľko týždňov až mesiacov.

Cestujeme do cudzích krajín, podobne cudzinci prichádzajú k nám. V prípade úmrtia za hranicami však nastanú nepredstaviteľné problémy.

FOTO: IVAN KOVÁČ

Sme presvedčení, že pomoc musí dostať každý, keď sa cíti zmätený, slabý, nešťastný, sklamaný a sám, to je motto občianskeho združenia IPčko. Zvlášť mladí ľudia s radosťou cestujú po svete, smrť je to posledné, na čo myslia.

FOTO: IVAN KOVÁČ

OZ Svetluna spolupracuje aj s Asociáciou hotelov a reštaurácií Slovenska. Petra smúti za mamou, ako hovorí, bolesť je stále intenzívna.

FOTO: ARCHÍV P. P.

Autor: ERIKA SZALAYOVÁ